Blood & Gold

...Keď som sa vrátil, zúrivo maľoval. Stál vysoko na lešení. Usúdil som, že sa venuje tváram svojich gréckych filozofov, robí tú svoju alchýmiu, vďaka ktorej mu spod štetca vychádzali podoby ako živé, akoby ich skôr odkrýval, než nanášal.

...Chlapcov ľakala rýchlosť, akou nanášal farby na plátno.

Vpotácal som sa do miestnosti. Netrvalo dlho, uvedomil som si, že nemaľuje svoju Grécku akadémiu. Maľoval mňa. Na obraze som kľačal, chlapec našich čias, chlapec s dlhými kučerami a v nenápadnom oblečení, akoby som sa odporúčal zo sveta smotánky, na pohľad nevinný, ruky späté k modlitbe. Obklopovali ma anjeli s nežnými tvárami, krásni ako vždy, ibaže títo mali čierne krídla.

Čierne krídla. Veľké čierne operené krídla. Čím dlhšie som sa díval na plátno, tým hrozivejšie vyzerali. Hrozivo. Obraz už mal takmer dokončený. Chlapec s gaštanovými vlasmi pôsobil reálne, nevýbojne hľadel k nebesiam, a anjeli pôsobili dychtivo, a predsa smutne.

Nič však nepôsobilo tak monštruózne ako pohľad na môjho Majstra, ako to maľuje, na jeho ruku a štetec mihajúci sa po obraze, vytvárajúci oblohu, mračnám puknutý piedestál, anjelské krídlo, svit slnka.

Chlapci sa vinuli jeden k druhému, presvedčení, že je čarodejník alebo šialenec.

...Zrazu zúrivo tresol nádobku s farbou do náprotivného kúta miestnosti. Po stene sa rozstrekla tmavá zeleň. Vykríkol a zahrešil v jazyku, ktorý nikto z nás nepoznal. Zhadzoval nádobky a farby sa rozlievali  vo veľkých lesklých fľakoch z dreveného lešenia. Štetce hádzal ako šípy. „Vypadnite odtiaľto, choďte si ľahnúť, nechcem vás vidieť, neviniatka. Odpáľte, bežte!“ Učni sa pred ním rozbehli.

... „Poďte dole, Majstre,“ povedal som.

Vlasy mal strapaté, miestami pozliepané farbou. Nezdalo sa, že by ho moja prítomnosť prekvapovala, ani sa nešklbol, keď počul môj hlas. Vedel, že som tam. Všetky také veci vedel, veď počul aj slová vypovedané v iných miestnostiach. Vedel, čo si ľudia okolo neho myslia. Bol nabitý mágiou, a keď som sa z tej mágie napil, strhol ma vír.

„Učešem ťa,“ povedal som. Bol som ľahostajný a on to vedel. Tuniku mal umazanú, špinavú. Zasa a opäť si o ňu obtieral štetec. Jeden sandál mu s hrmotom padol na mramor. Zdvihol som ho. „Majstre, poďte dole. Nech som povedal čokoľvek, čím som vám urobil starosť, už to nepoviem.“ Neodpovedal mi. Zrazu sa vo mne vzbúrila všetka zlosť, pocit osamelosti, že som bol od neho celé nekonečné dni odlúčený, počúval jeho pokyny, a teraz, keď sa vrátim domov, on na mňa zazerá divo, nedôverčivo. Neznesiem taký pohľad, neznesiem jeho ignorovanie, akoby som tu nebol. Musí priznať, že ja som príčina jeho hnevu. Musí začať hovoriť. Zrazu sa mi chcelo plakať.

V tvári sa mu objavila úzkosť, nemohol som sa na to pozerať, nemohol som si myslieť, že pociťuje bolesť ako ja, ako ostatní chlapci. Prudko som sa vzbúril. „Ste sebec, Majstre. Všetkých ste vyľakali!“ vyhlásil som. Ani ma nezobral na vedomie. Závratnou rýchlosťou zmizol; počul som jeho kroky, ako sa ženie cez prázdne izby. Vedel som, že sa pohybuje rýchlosťou, akú žiadny človek nemôže dosiahnuť. Ponáhľal som sa za ním, ale iba som počul, ako sa predo mnou zabuchli dvere spálne, počul som, ako zámka zapadla prv, než som siahol po kľučke. „Majstre, pusťte ma dnu,“ kričal som. „Odišiel som iba preto, lebo ste mi to prikázali.“ Omieľal som to dookola. Tieto dvere sa nedali vyraziť; búchal som do nich päsťami, kopal som do nich...Trvalo to dlho. Potom som si sadol na prah, chrbtom ku dverám, a plakal a kvílil. Vyludzoval som strašné zvuky. Čakal, kým som neprestal.

„Choď spať, Amadeo,“ povedal. „Moja zúrivosť vôbec nesúvisí s tebou.“ Nemožné. Lož! Bol som zúrivý a urazený a zranený a bolo mi zima. V celom tomto dome bola prekliata zima. „Tak sa so mnou utíšte a upokojte, pane!“ povedal som. „Otvorte tie prekliate dvere.“ „Choď spať s ostatnými,“ povedal ticho. „Patríš k nim, Amadeo. Oni sú tvoji milovaní. Sú rovnakí ako ty. Nevyhľadávaj spoločnosť príšer.“

„Aha, tak vy ste príšera, pane?“ opýtal som sa opovržlivo a nahnevane. „Vy, čo viete maľovať ako Bellini alebo Mantegna, čo viete prečítať všetky slová a hovoriť všetkými jazykmi, vy, čo máte v sebe nekonečnú lásku a rovnakú trpezlivosť, vy a príšera! Naozaj? Príšera nám dáva strechu nad hlavou a kŕmi nás jedlami z kuchyne bohov? No toto, príšera!“ Neodpovedal.  To ma rozzúrilo ešte viac. Zišiel som dole do prízemia a zvesil zo steny veľkú bojovú sekeru... Vyšiel som hore a zaťal do dverí...Rozbil som zámku, kopol do roztriešteného rámu, až vyletel.

Užasnutý sedel vo veľkom dubovom kresle a pozeral sa na mňa... „Čo si to dovoľuješ?!“ povedal. V okamihu stál predo mnou, schytil sekeru a bez námahy ju hodil do náprotivnej kamennej steny...

(ÚRYVOK Z KNIHY UPÍR S TVÁROU ANJELA OD ANNE RICE)