Blood & Gold

  Tak. Na slovine sme dostali úlohu - napísať umelecký opis na tému búrka. Po niekoľkých hodinách práce sa mi podarilo vypotiť zo seba týchto pár viet. Viem, mnohí neuveria, že som to napísala po niekoľkých hodinách, ale ja proste nedokážem písať keď musím. Preto mi to trvalo tak dlho. Myslím si, že výsledok je celkom obstojný. Príjemné čítanie.

BÚRKA

Steblá trávy sa pokorne ohýbajú pod silou vetra. Ten neľútostne zhadzuje zo stromov posledné farebné lístky, ktorých šušťanie pripomína zvončeky. Silný vánok mocne zafúka a zhodí z javora tmavomodrý klobúk, ktorý sa prudko vznesie a pristane v náručí neďalekého jazierka medzi opadané lístie. Neviditeľná ruka ho pomaly tlačí vpred, pričom takmer nepatrne čerí vodu.

Lesom sa ozve hlasný výkrik a vtedy sa vzduchom začnú predierať prvé dažďové kvapky. Jedna z nich dopadne na vodnú hladinu jazera a vytvorí na nej niekoľkonásobný kruh, ktorý sa zvoľna rozplýva smerom k brehu. Za ňou sa ponáhľa ďalšia a ďalšia, pripomínajúc armádu, roj rozzúrených včiel, ktoré bodajú s vedomím, že je to ich posledný boj. S hlasným hukotom dopadajú na zem a víria okolo seba zemský prach.

Vietor sa chce predviesť, a tak duje niekoľkokrát silnejšie ako predtým. Núti stromy, aby sa ich koruny klaňali k zemi a bezočivo dvíha do vzduchu rozličné predmety. Avšak pestré lístie je s mocným vetrom zadobre a tancuje v jeho pravidelnom rytme. Tancujúce listy vyruší malá sojka, ktorá sa snaží vzdorovať nepríčetnej víchrici a odhodlane kmitá malými krídlami. Keď už sa zdá, že to vzdáva, chytí druhý dych a šikovne vletí do drobného otvoru v strome. Už je v bezpečí.

Nebo opäť skríkne a mraky roztrhne nadpozemská sila, ktorá v podobe žiarivého bieleho svetla oslepí celé okolie. Obloha sa čím ďalej tým viac mračí. Jej hnev je sprevádzaný občasným hromobitím, no ten sa strieda so žiaľom, ktorý na zem dopadá v podobe nebeských sĺz. Tie zmáčajú zemskú prikrývku a menia ju na nepríjemnú, klzkú, hnedú hmotu, ktorá sa protiví čo i len pohľadu. No im to nevadí. Bezstarostne naďalej blúdia vzduchom a hľadajú miesto, ktorému by dodali vlahu a osviežili ho po náročnom slnečnom dni.

Zahrmí a oblohou sa obratne plazí dlhý žiarivý had, ktorý s hlasným zasyčaním udrie do vysokého, starého dubu. Z miesta, kam uštedril ranu, sa odrazí nespočetne veľa malých iskričiek, ktoré odskočia na všetky možné strany. Zranený starec sa bez vzdorovania mlčky zrúti k zemi. Keby jeho kôra nebola mokrá, určite by vzbĺkol v hrozivom plameni ohňa.

Z koruny porazeného stromu vybehne otrasená húževnatá veverička a rýchlymi, vrtkavými pohybmi sa rozbehne cez jazero, pričom klobúk jej poslúži ako odrazový mostík. Keď sa v priebehu pár sekúnd ocitne na druhom brehu, premoknutá až do nitky, bez akýchkoľvek problémov vylezie na najbližší strom.

Nebo sa nevie dlho hnevať, a tak ho zlosť čoskoro opúšťa. Poslednými slzami chce vyjadriť svoj smútok, ktorý aj tak pre nikoho nič neznamená. Vzduchom sa nesie čerstvá vôňa, čo ulahodí každému nenásytnému nosu. Z listov stekajú kvapky, ktoré už len z malej výšky dopadajú na zem a rozplývajú sa bahnistej pôde.

Vietor, unavený z neprestajného a usilovného dutia, sa postupne mení na pokojný vánok, ktorý už len ospanlivo veje v korunách stromov. Mraky opäť odovzdávajú hlavné slovo slnku, ktoré ho po dostatočnom odpočinku s radosťou prijíma a svojimi hrejivými lúčmi vytvára úsmevy na detských tvárach. Všetko znovu ožíva.