DIABOL V BLÍZKOM OKOLÍ
Hovorí sa, že jedno percento ľudí nevie, čo je to svedomie. Nežije niekde okolo vás psychopat?
Zo zobrazovania príbehov rôznych ľudí bez svedomia si v poslednej dobe urobili pomerne spoľahlivú živnosť spisovatelia aj filmoví scenáristi. Napríklad dnes už klasický film „Mlčanie jahniatok“ (1991) je založený na portréte masového vraha, ktorý s obľubou mučí svoje obete. V hite z roku 2004, filme „Collateral“, hrá Tom Cruise zase chladnokrvného nájomného zabijaka, ktorý do vraždy piatich kľúčových svedkov v súdnom procese s drogovým kartelom bez mihnutia oka zapletie nevinného taxikára. Obe tieto filmové postavy odzrkadľujú príbehy skutočných zločincov, akým bol napr. Paul Bernardo, Ted Bundy a Dennis Rader, známy tiež ako BTK („bind, torture, kill“, čiže „zviaž, muč, zabi“). Psychiater David Robinson v knihe „Chorobné osobnosti“ situáciu komentuje lakonicky: „Na týchto ľuďoch j očividne niečo fascinujúce, snáď by sa dalo povedať až napínavé.“
Grécki filozofi hovorili o „ľuďoch bez zmyslu pre morálku“. Istý anglický lekár v 19. storočí pre nich vymyslel termín „morálni šialenci“ a popisoval ich ako ľudí. Ktorí nedokážu rozlišovať medzi dobrom a zlom bez toho, aby pri tom javili akékoľvek iné známky duševnej poruchy. Avšak rovnako ako platí, že nie všetci vrahovia sú psychopati, je pravda, že nie každý psychopat musí hneď vraždiť. „V každej ľudskej spoločnosti nájdete psychopata,“ tvrdí Robert Hare, profesor psychológie na Kolumbijskej univerzite, svetová kapacita na psychopatiu a spoluautor knihy „Hady v oblekoch: keď psychopat chodí do práce“.
Cítite pachuť psychologického bulváru? Nič také, uisťuje. „Len už konečne máme nástroj, ako psychopatiu presne definovať a diagnostikovať, takže jednoducho poznáme, keď sa vyskytne.“ Nástroj, o ktorom hovorí, sám vyvinul. Je to vlastne vyšetrenie magnetickou rezonanciou, pri ktorej sa skúma, ako mozog dotyčnej osoby reaguje na rôzne podnety. Anglicky sa nazýva Psychopathy Check List – Revised, skracuje sa to PCL-R a stalo sa celosvetovo uznávaným zlatým štandardom na rozpoznávanie psychopatie. Zároveň podnietilo všeobecný záujem o jej výskum a bleskovo sa rozšíril tiež vo vyšetrovacej a súdnej praxi.
Hare s kolegami pritom prišli napríklad na to, že slová ako „znásilnenie“, „vražda“ či „rakovina“, zvyšujú aktivitu v emočných oblastiach mozgu u ľudí s normálnym svedomím, u psychopatov ale nie. „Dnes už vieme, že sa v tomto stave nachádza asi jedno percento populácie,“ tvrdí.
Napriek tomu v tejto oblasti psychológie pretrváva určitá neistota. Odborníci sa totiž nemôžu zhodnúť, či môže byť psychopatia nejako odstupňovaná. Harvardská profesorka Martha Stoutová napríklad dotyčné osoby označuje za sociopatov a hovorí, že „svedomie je ako ľavá ruka – buď ju máte alebo nie“. Na druhej strane sám Hare tvrdí, že podľa nových prieskumov nie je psychopatia otázkou buď/alebo, ale môže jej byť viac alebo menej. „Normálny človek sa od pravého psychopata líši najmä tým, že svoje správanie prehodnocuje, ak vidí, že niekomu spôsobuje bolesť. Psychopatovi je však cudzia bolesť buď úplne ukradnutá, alebo mu naopak ešte spôsobuje potešenie.
Dá sa teda zistiť, kto by vo vašom okolí mohol byť psychopat? Nie vždy. Isté stopy sa však dajú vysledovať. Psychopati totiž často dokážu svoje okolie majstrovsky presvedčiť o tom, že sú plní súcitu a empatie, svoju masku však občas poodhalia.
Špecialistke na komunikáciu Maranne Woolleyovej pripadal najprv Ted, bývalý priateľ jej dcéry, „mimoriadne citlivý k potrebám ostatným. Obchádzal susedov, s každým prehodil milé slovo.“ Prvý signál, že niečo nie je v poriadku, zachytila vo chvíli, keď ho pristihla pri tom, ako bezočivo klame o svojej práci. Ďalší prišiel, keď Ted presvedčil ich dcéru, aby mu pomohla zaplatiť akýsi dlh. „Mal metódu na to, ako sa s ľuďmi spriateliť a potom z nich ťahať peniaze.“ Keď sa s ním po osemmesačnej známosti dcéra rozišla, Woolleyovej spadol kameň zo srdca. „Ľudia ako Ted sú skvelí herci, preto sa im vždy všetko prepečie.“
Je možné podľa opísaného správania označiť Teda za psychopata? Robinson tvrdí, že pokiaľ opis Woolleyovej sedí, tak áno. „Je z neho možné rozpoznať nejaké známky plánovaného vykorisťovania. Títo ľudia bývajú často neodolateľní, v skutočnosti si len pripravujú obeť. Skôr alebo neskôr, obvykle v priebehu týždňov až mesiacov, sa ukáže, že vás chcú len využiť.
Podľa profesorky Stoutovej nie sú také hry typické iba pre mužov. „Ženy jednoduchšie vykĺznu pozornosti, pretože používajú menej otvorene násilné metódy než muži. Predpokladám, že keď sa naučíme lepšie diagnostikovať, zistíme, že medzi pohlaviami nie je na tomto poli žiadny rozdiel.
V dobe, keď sa psychopat snaží oddialiť podozrenie svojej obete, dokáže byť obzvlášť sladký. Práve za taký prípad označuje Philip Montecor, podnikateľ z Nového Brunšviku, ženu, s ktorou strávil trinásť rokov v manželstve. „Na prvé rande mi doniesla košík domácich zaváranín a bola vážne milá k mojim deťom,“ spomína kyslo. Sotva však uschol atrament na sobášnom liste, prestala pracovať, usadila sa k televízii a už od nej nevstala. „Keď na nás nemala náladu, často sa zamkla v dome a vôbec nás nepustila dovnútra.“
Počas búrlivého manželstva sa manžel nemohol zbaviť dojmu, že jeho žena neprežíva vôbec žiadne emócie. „Zomrela jej dlhoročná priateľka a ona neuronila ani slzu,“ spomína. Pri rozvode ho potom zruinovala.
Profesor Robinson nevidí prípad až tak jednoznačne. „Naozaj vážny psychopat totiž nedokáže zotrvať v jednom vzťahu toľko rokov. Možno je proste len lenivá a nenásytná.“
Zdá sa, že určiť jednoznačne, kto je a kto nie je psychopat, nie je až také jednoduché. Problém začína už pri svedomí. Odkiaľ sa vlastne berie? Podľa jednej teórie ho v deťoch pestujú rodičia tým, že im vštepujú istý zmysel pre súcit a povinnosť. „Časom potom deti zistia, že s nimi tieto pocity zostávajú, aj keď rodičia nie sú v dosahu,“ hovorí Robinson. „Rovnako, ako my všetci, mávajú niekedy nutkanie urobiť niečo, čo sa nesmie, ale svedomie im to už nedovolí.“
Niektorí odborníci sa preto domnievajú, že za psychopatiou môže stáť nedostatok rodičovskej lásky v detstve. V roku 2005 získala prestížnu literárnu cenu Orange Prize kniha „We need to talk about Kevin“. Matka teenagera, zatvoreného za streľbu na spolužiakov na strednej škole, v nej spomína, ako mala od samého začiatku nejasno v materstve, a ako k synovi nedokázala nájsť cestu už ako k novorodencovi.
Istú úlohu hrá určite aj dedičnosť. „Robili sme 4 štúdie, ktoré sa zaoberajú vzťahom psychopatie a dedičnosti,“ tvrdí Adele Forthová, profesorka psychológie na Carletonskej univerzite, ktorá sa na psychopatiu zameriava. „Ukazuje sa, že bezohľadnosť je aspoň čiastočne dedičná. U takto postihnutých detí potom rodičovský vplyv nemá až taký význam.“
K ďalším sčasti dedičným vlastnostiam, ktoré môžu spustiť psychopatiu, patrí podľa Robinsona nedostatok strachu, prílišná impulzívnosť a sklon k vyhľadávaniu nadmerného vzrušenia.
Varovné signály u detí sú okrem iného sklon k zakladaniu ohňa, úmyselné pomočovanie a krutosť k zvieratám. „Tým nemyslím dva-tri pokusy o to zistiť, ako sa bude správať mucha bez krídel,“ upresňuje Robinson. „Hovoríme o deťoch, ktoré strčia mačku do sušičky, spustia ju a potom s iskrou v očiach sledujú, ako sa mačke darí.“
Väčšina odborníkov sa zhoduje, že väčšina ľudí bez svedomia zostane, akí sú. „Stále ich ale ešte môžete prinútiť zmeniť správanie, ak im dokážete, že z toho niečo budú mať.“
Zatiaľ sa toho o psychopatii vie príliš málo, aby sa dalo predvídať, či na ňu veda môže priniesť liek. „Možno keď budeme vedieť viac o celom neurochemickom procese, ktorým sa psychopatia vyznačuje, dokážeme vyrobiť tabletku, ktorá si s ňou poradí,“ nestráca nádej profesorka Forthová.
AKO ICH POZNÁTE
Pokiaľ úplne bez svedomia žije jeden zo sto ľudí, môžete sa staviť, že na nejakého psychopata občas v živote narazíte. Varovné signály pre vás zhrnuli profesorky Adele Forthová z Carletonskej univerzity a Martha Stoutová z Harvardu.
ZABÁVAČ. „Dajte si pozor na obzvlášť oslnivých zabávačov,“ varuje Adele Forthová a Martha Stotutová dodáva: „Sociopati často mávajú isté charizma, vďaka ktorej sa zdajú byť príťažlivejší než iní ľudia.“ Javia sa spontánnejší, vášnivejší, zložitejší aj eroticky príťažlivejší. Preto je zo začiatku veľmi komplikované ich rozpoznať a človek sa nimi dá ľahko zviesť.
Jediný spôsob, ako sa brániť, je podľa profesorky Stoutovej zaujať apriórnu nedôveru, kedykoľvek vám niekto príliš lichotí a dať si pozor na najčastejšie schémy hry – zámožný „šarmér“, ktorý má práve náhodou smolu alebo roztomilé mačiatko, čo by si len potrebovalo niekde na chvíľu zložiť hlavu. A ešte je tu jedno jasné varovné znamenie: „Narazili ste na človeka, ktorý vo vás striedavo vzbudzuje pocity sebavedomia a pochybností? Pozor!“
KLAMÁR. „Čím dlhšie psychopata poznáte, tým viac drobností okolo neho začína nesúhlasiť,“ vysvetľuje profesorka Forthová. Raz má horskú chatu vo Francúzsku, inokedy vo Švajčiarsku. Zarába stotisíce, ale stále jazdí s rozbitým oknom u auta. „Každý občas klame, väčšinou však v sebaobrane. Psychopat však miluje veľké dramatické lži, pretože sa tým baví.“ Dôležité je, aby ste sa nesnažili sami seba uchlácholiť, keď vám zabliká kontrolka.
Zdroj: časopis Výběr
Komentáre
UPS