Snažím sa pred nimi utiecť. Strach ma zaviedol až do lesa, ktorý leží niekoľko kilometrov za mestom. Dochádza mi dych aj sila. Nohy sa mi pletú, sotva na nich stojím. Ale nemôžem zastaviť, dostali by ma. Nedovolím im dolapiť ma! To radšej umriem.
Po niekoľkých minútach bezcieľneho blúdenia tmavým lesom som narazil na husté krovie, ktoré mi zatarasilo cestu. Buď sa vrátim naspäť alebo zatnem zuby a pôjdem ďalej. Nemôžem sa vrátiť, vletím im rovno do náruče. Nemám na výber. Do pekla, veď ja nemám na výber!
Zakryjem si rukami tvár a bežím ďalej. Ani neviem kam, ale to ma teraz netrápi. Som zúfalý. Nedokážem im ujsť. Zdá sa mi, že čím viac utekám, tým sú mi bližšie. A tak sa predieram ostrými konármi, ktoré mi bezľútostne trhajú kožu. Cítim ako mi po rukách steká teplá krv a snažím sa nemyslieť na bolesť.
Konečne sa dostanem z toho bludiska. Potrebujem sa vydýchať. Obzerám si doráňané ruky a chytajú ma mdloby. Už od mala nenávidím pohľad na krv. Ruky mi celé horia a po chrbte mi steká studený pot. Trasiem sa od zimy, strachu a od bolesti. Zdá sa mi, že sa nemôžem nadýchnuť. Ostré bodanie v hrudi, ktoré prichádza s každým nádychom, je neznesiteľné. Cítim ako mi na spánku pulzuje žila, ako mi v tele prúdi krv a taktiež ako ma objíma štipľavý mráz.
Nemôžem si dovoliť zdržovať sa dlho na jednom mieste. Vyberiem z vrecka nohavíc šedú, kedysi bielu, šatku a pomocou zubov ju roztrhnem. Opatrne si ňou obviažem zakrvavené ruky a skryjem ich pod bundu. Potrebujem sa premôcť, potrebujem potlačiť všetku bolesť, obavy a únavu. Potrebujem pokračovať v úteku.
No ja nie som žiadny filmový hrdina, aby som zvládol taký nátlak. Aby som sa len tak zobral, zastavil slzy, ktoré sa mi tlačia z kútikov očí a bez akéhokoľvek náznaku slabosti bežal ďalej. Ja nie som hrdina! Viem to o sebe, no teraz si to nemôžem priznať. Ako sa dá oklamať vlastná myseľ? Nedá. Nemám tu ani nikoho, kto by ma povzbudil. A tak to musím spraviť sám.
„Vzchop sa! Si snáď idiot? Prestaň nariekať ako malé decko! Nebuď taký slabý!“ hovorím si sám pre seba. Dúfam, že mi to dodá silu a energiu.
Neviem, čo sa vo mne deje. Neviem to, ale náhle ma prepadne záchvat doteraz nepoznanej odhodlanosti a ja bežím ďalej. Nič nevnímam, necítim si telo. Ani neviem, či utekám alebo sa len trmácam. Hlavné je, že sa hýbem. Že sa vzďaľujem. Že som sám seba presvedčil o tom, že nie som slaboch. Točí sa mi hlava, zdá sa mi, že stále bežím dookola. Všetko je rovnaké. Stromy, kríky, prostredie, v ktorom sa nachádzam sa vôbec nemení. Nie je tu žiadny záchytný bod.
Už som z toho zúfalý. No nádej zomiera posledná a ja tomu zaťato verím. A tak nestrácam vieru a pokračujem v ceste. Ocitnem sa na neveľkej čistinke, obklopenej hustým krovím a prvé čo mi padne do oka, je obrovský starý strom, skláňajúci sa k zemi. Vidím v ňom jediné útočisko.
Schúlim sa do klbka pod jeho ochranné vetvy a snažím sa odpočinúť si. Musím nabrať viac sily, aby som bol schopný ísť ďalej. Mal by som si pospať, no bojím sa, že by som sa už neprebudil. A tak len odpočívam a pozorne sledujem okolie. Keby sa niekde niečo šustlo tak mám ešte možnosť ujsť. No po niekoľkých minútach ma prepadne únava, ktorú už len tak neodignorujem. Padajú mi viečka a pred očami sa mi zahmlieva.
Otvorím oči a oslepí ma slnečný lúč predierajúci sa pomedzi stromy. V hlave mi neskonale hučí a bolí ma celé telo. Nechápem čo sa deje. Kde to som? Čo tu robím? No hneď ako si položím tieto dve otázky, rozpamätám sa na veci, na ktoré by som radšej zabudol.
Opatrne vstanem a ponaťahujem si stuhnuté svalstvo. Rozmotávam kusy látky, ktorú som si omotal okolo rúk a kontrolujem si rany. Na viacerých miestach mám len roztrhnutú kožu, čiže to nie je nič strašné. No na pravej ruke mám hlbokú a zanietenú ranu, tiahnucu sa od zápästia cez celú dlaň až po malíček. Asi by nebol najlepší nápad obviazať si to špinavou šatkou. To by som tomu veľmi nepomohol.
Odrazu niečo zašuští nebezpečne blízko mňa. Strhnem sa a chvíľu to počúvam. Je mi jedno, čo to je. Nebudem riskovať, a tak pokračujem v ceste do neznáma. No musím sa držať dostatočne ďaleko od cesty, nemám v pláne nikoho stretnúť.
Vzďaľujem sa od svojho prvého útočiska a neustále sa obzerám za seba. Mám pocit, akoby za mnou niekto bol. Niečo mi dýcha na krk, no ja to nevidím. Počas behu sa snažím odreagovať od bolesti a tlaku, ktorý sa mi tlačí do hlavy a nôh. Zakopnem o vyčnievajúci koreň stromu a zrútim sa na zem. Nevládzem vstať. Len tak tam ležím a na chvíľu mi je úplne jedno, čo so mnou bude. Či umriem, či ma chytia, alebo roztrhajú vlci.
Našťastie táto myšlienka trvá len krátko. Opatrne sa otočím na chrbát. Posadím sa na lakťoch a s prižmúrenými očami sa obzerám okolo. Všetko je tu rovnaké. Neviem kde som, ani kam mám ísť. Pomaly vstávam a keď stojím na nohách uvidím pred sebou ženu, ktorá na mňa mieri zbraňou. Dostali ma. Chcem utiecť, no ona na mňa skríkne, že ak sa pohnem, bude nútená vystreliť.
Ani sa nenazdám a pribudnú k nej viacerí policajti. Tvrdia, že sa mi nič nestane, ak sa vzdám. No iste, iba strávim doživotie vo väzení. Niečo do mňa hustia, no ja sa neviem poriadne sústrediť. Bolesť sa mi čím ďalej tým viac tlačí do hlavy. Začínam byť malátny a prestávam vidieť. Čo sa to so mnou deje? Azda umieram? Vzápätí strácam vedomie a padám k zemi.
Komentáre
pekne..
Jasne...