Blood & Gold

Vždy som si myslela, že patrím medzi ľudí, ktorí nezatvárajú oči pred realitou. Ktorí sa trápia pre druhých. Ktorí sú ovplyvňovaní každodennými správami o nešťastí ostatných a nie je im to jedno. Ktorí sa pre to snažia aj niečo urobiť. Myslela som si, že som dosť emotívne založená na to, aby mi takéto veci neustále vŕtali hlavou. Myslela som si to dovtedy, kým sa mi neozvala moja bývala spolužiačka, o ktorej som nemala správy skoro celý školský rok a bola som v domnení, že ma už zo svojho života vypustila. Najprv sme si písali celkom normálne...ako kamošky... No raz večer, keď som mala náladu úplne pod psa a bola som odhodlaná rozmlátiť všetko čo mi príde pod ruku sa mi ozvala s tým, že ju niečo deptá. Teraz ľutujem, že som sa opýtala čo je dôvodom jej depky. Napísala mi niečo v zmysle, že ľudia úplne kašlú na to, aký strašný život majú nevidiaci. Chvíľu som sa na tú vetu dívala s úplnou ľahostajnosťou a mala som v pláne neodpísať jej. No čo by som to bola za kamarátka keby som ju odignorovala. Aj keď to bolo asi to najlepšie, čo som mohla spraviť. Keby som tak učinila, tak by sme neboli v neustálom a unavujúcom konflikte. Hlavou mi prebehla nedávna informácia, ktorú mi zdelila...zapáčil sa jej totiž jeden chlapík, ktorý trpí stratou zraku. Hneď som si povedala, že je to len ďalší jej ošiaľ, v ktorom bude obviňovať ľudstvo za nevšímavosť a písať mi o tom, že len ONA sa nad tým pozastavila a že len JU to trápi. Tak som jej môj názor dala aj patrične pocítiť. Napísala som jej, že som tomu venovala už dosť myšlienok a už sa nad tým nejdem ďalej zamýšľať, pretože aj tak im to nepomôže. Písala som o tom, že je blbosť sa nad tým deptať, lebo to nemá zmysel. Hneď na to ma označila za bezcitnú a nevšímavú. Vtedy som sa nad tým zamyslela. Som naozaj taká bezcitná mrcha, alebo len ona všetko berie tak prehnane? Uvedomila som si, že je pravda, že odvtedy čo nie som na základke neberiem veci tak tragicky. Možno, že ma len zarazilo to, že ma niekto nazval bezcitnou...pretože som si vždy myslela, že práve taká nie som. Ale myslieť niekedy asi nestačí...