Blood & Gold

Pozrela som sa jej do svetlomodrých očí. Usmievala sa na mňa. Smiech sa jej odrážal v očiach prostredníctvom malých iskričiek. Nedokázala som sa jej do nich dívať bez toho, aby sa mi po líci skotúľala nejedna slza. Nechápala, prečo plačem, nevedela o tom, nad čím som premýšľala. Chytila som ju za ruku a zaviedla ju k okraju strechy. Stáli sme na vysokej budove - kedysi to býval veľký obchodný dom. Nahla sa, aby uvidela, čo je pod nami. Zbadala tam len uháňajúce autá a niekoľko menších budov. Začala sa smiať pri pohľade na malinkých ľudí. Musím sa priznať, že na okamih sa aj na mojej tvári objavil úsmev. No stratil sa tak rýchlo, ako sa zjavil. Pýtala sa ma, že prečo plačem a prečo som smutná. Nechcela som jej klamať. Ale nevidela som iné východisko. Preto som radšej mlčala. No ona ma nenechala vydýchnuť, neustále mi kládla otázky. Všetko, čo hovorila, bolo také krásne, príjemné, jednoduché a hlavne nereálne. Na moment som jej aj uverila.

Pohladila som ju po ružových líčkach. Dotkla som sa jej plavých vlasov a pramienky sa mi poprepletali pomedzi prsty. Tak som ju milovala. Jej detská naivita mi pomáhala dýchať. Vlievala mi krv do žíl. Pritiahla som si ju k sebe a pevne ju objala. Myklo ma, keď som počula ako ku mne niekto hovorí cez megafón. Pozrela som sa dolu a uvidela asi tri policajné autá spolu s hasičmi a záchrankou. Malá nechápala, čo sa deje, pýtala sa ma, prečo je tu taký hluk a prečo mi ten pán v uniforme hovorí, aby som nerobila hlúposti. Nasilu som na tvári vytvorila úsmev a povedala jej, že sa nič nedeje. Že je to nedorozumenie, no čoskoro bude po všetkom.

Bála som sa. Veľmi som sa bála toho, čo bude ďalej. Preklínala som samú seba. Vedela som, že je nutné urobiť krok k lepšiemu životu. Aj keby mal byť posmrtný. Boh sa o nás predsa postará. Nedopustí, aby sme naďalej trpeli a privíta nás s otvorenou náručou a úsmevom na perách. Verím mu. Zobrala som si môjho anjelika na ruky a stisla v láskyplnom náručí. Objala ma rukami okolo krku a stále sa usmievala. Bola taká bezstarostná, dodávala mi silu.

Urobila som malý krôčik k Bohu, no vtedy sa za mnou ozval ženský hlas. Obzrela som sa a videla som za sebou mladú tmavovlasú policajtku. Za ňou stáli dvaja jej kolegovia. Vravela nech to nerobím. Dohovárala mi, presviedčala ma, tvrdila, že musím brať ohľad aj na moju dcérku - môjho anjelika. Čudovala som sa, že malá je ticho. Bola taká poslušná. Maminka jej predsa povedala, že všetko vyrieši. Anjel. Zaslúži si lepši život. Zaslúži si byť k Bohu bližšie a netrpieť. Chcem byť len s ňou. S mojím anjelikom. Policajtka sa ku mne správala ako k bláznovi. Rozprávala sa so mnou ako s malým deckom. Som hádam hlúpa? Viem, čo musím urobiť. Inak by som tu nestála.

Rozhodla som sa naposledy objať malú. Vtedy som ucítila ako jej bije srdce. Je plná života. Všetko má pred sebou. Čo ak nebude mať v živote také nešťastie ako ja? Mám ju oň pripraviť? Som zlá matka? Tieto otázky mi zaplnili myseľ. Prekrikovali sa jedna cez druhú. Uvedomila som si, že sa nemôžem hrať na Boha. Len on má právo dávať a brať životy. Zahľadela som sa na môjho anjelika a povolila pevný stisk náručia. Chcela som ju podať policajtke, ktorá ku mne naťahovala ruky. Myslela som si, že už to bude dobré. No myseľ je zradná, vytiahla na mňa privysokú kartu. Čo ak bude v živote trpieť rovnako ako ja? To nebudem riskovať. Zakryla som jej oči a dívala sa, ako sa nám otvára brána k lepšiemu životu.