I.

Naklonil som sa nad umývadlo a sledoval ako sa krv rozpíja v kvapkách vody. Prstom som sa dotkol nosa a snažil sa zastaviť krvácanie. Neznášal som to. Stávalo sa mi to čoraz častejšie a nikdy som nevedel, kedy to príde. Otočil som kohútikom a opláchol si tvár. Zdvihol som oči k zrkadlu a zistil som, že okrem mňa je v kúpeľni ešte niekto. Intenzívne na mňa hľadel. Mal prísny výraz v tvári a pozeral sa na mňa spod dlhej ofiny, čo mu dodávalo ešte hrôzostrašnejší výzor. „Čo odo mňa chceš?!“ zavrčal som a stále som uprene hľadel do zrkadla. Pekelne sa usmial a odvetil: „Ty vieš...“ Prudko som sa obrátil, no už tam nikto nebol. Bol som dosť vyvedený z miery kvôli tomu čo sa stalo. Niežeby som ho videl po prvý raz, ale vždy, keď na mňa uprie tie svoje ohnivé oči, zaplaví ma horúčava. Odrazu sa mi do hlavy vkradol ženský zvonivý hlas: „ Zlato, si v poriadku?“ Zmätene som sa na ňu pozrel. „Čože?“ „No, že či si...,“ skočil som jej do reči,“ Áno, som. Jasne. Som úplne v pohode. Nemaj strach, mami.“ Pobozkal som ju na líce a namieril si to do svojej izby. Zatresol som dvere a zvalil sa na posteľ. Okamžite ku mne vyskočila Kessy. Kessy je moja štvorročná mačka. Je úplne úžasná. Vždy som obdivoval jej zamatovo čiernu srsť a prenikavé zelené oči. Aj keď sa celé dni túlala kdesi po vonku, vždy bola pri mne, keď som to potreboval. Nežne som si ju pritisol k sebe a začal sa prehrabávať v jej hebkej srsti. Spokojne priadla  a to bol pre mňa veľmi upokojujúci zvuk. Zavrel som oči a ponoril sa do svojich myšlienok. Myslím, že som sa vtedy konečne po dlhej dobe pokojne vyspal.

Cez pootvorené okno do izby prenikli slnečné lúče. Kessy sa pravdepodobne rozhodla opäť vyraziť na svoje túlačky a pri pokuse nenápadne sa vypariť ma pošteklila chvostom po tvári. Podvedome som sa po nej zahnal rukou, no ona šikovne vyskočila na môj písací stôl a z neho priamo cez okno vyliezla von. Nevadilo mi, že sa celé dni niekde túlala. Vždy som zastával názor, že je týranie ochočiť si zviera a väzniť ho medzi štyrmi stenami. Preto som jej dával toľko slobody, koľko potrebovala, aby bola spokojná a šťastná. Vstal som z postele a zamieril do kúpeľne. Spravil som všetko, čo bolo potrebné, a potom som išiel urobiť raňajky pre mňa a pre mamu. Otec sa od nás odsťahoval, keď som mal tri roky, no stále sa vídame. Chodí ma navštevovať takmer každý víkend, niekedy so sebou privedie aj svoju manželku Soňu a moju sestru Líviu. Zapol som šporák a začal kuchtiť. Varenie ma vždy bavilo. Často som vymýšľal svoje vlastné recepty, aj keď nie vždy to bolo jedlé. Začul som niečie kroky. „Si ranné vtáča,.“ povedala mama. Pozrel som sa na ňu ponad plece. „Bré ráno,“ „Hmm...čo to tu tak pekne vonia?“ opýtala sa a zobrala zo stola noviny. „Omeleta,“ odvetil som. Nepovedala nič a zaujato listovala v novinách. Kým čítala, postavil som vodu na kávu a dovaril. „Pozri, tu je niečo o maturitách,“ povedala a ukázala prstom na článok. „Hmm...,“ nevenoval som tomu pozornosť. Podišiel som ku stolu a položil pred ňu tanier a kávu. „Ďakujem,“ usmiala sa na mňa. „Nezaujíma ťa to?“ prekvapene na mňa pozrela. „Aj tak tam píšu samé somariny. Všetko potrebné nám povedia v škole,“ povedal som a sadol si ku stolu. „keď myslíš...“ „Mami, veď vieš, že neznášam bulvárne plátky, všetko strašne zveličujú a pravdu napíšu asi raz za uhorský rok.“ Pokrútila hlavou a odpila si z kávy. Mimovoľne sa pozrela na nástenné hodiny. „To už je štvrť na osem?! Úplne som stratila pojem o čase!“ zazmätkovala a vybehla z kuchyne. O chvíľu sa vrátila, no už bola oblečená a učesaná. „O chvíľu mi ide autobus,“ oznámila a prehodila si kabelku cez plece. „Nezameškaj do školy,“ podišla ku mne a pobozkala ma na líce. „Pa, zlato,“ rozlúčila sa a vyšla z bytu. Vstal som a zvyšok jedla som hodil do Kessinej misky. U nás jedlo nikdy nevyšlo na zmar, pretože Kessy zožrala čo videla. Taniere som šmaril do dresu a vrátil sa do izby. Obliekol som sa, no nie preto, aby som sa išiel vzdelávať. Škola do mojich plánov rozhodne nezapadala. Vyšiel som von a zhlboka sa nadýchol skazeného mestského vzduchu. „Dnes má Lívia narodeniny a ja jej musím zaobstarať darček,“ pomyslel som si. „Nemáš na to prachy.“ ozvalo sa vedľa mňa. Stál vedľa mňa a pozeral sa na mňa tým desivým pohľadom. „Ja si poradím,“ odmerane som odvetil a vykročil som. Stále mi bol za pätami. „Ako? Zase budeš kradnúť?“ „To je moja vec,“ oboril som sa na neho. „A čo na to hovorí Andrea?“ opýtal sa a hneď si dal aj odpoveď. „Oh, jasné...zabudol som, ona o tom ani nevie. Veď sa nebavíte už dva týždne,“ škodoradostne sa uškŕňal. „Čo je, do pekla, tebe do môjho vzťahu s Andreou?“ precedil som pomedzi zuby. „Len poukazujem na to, že ty sa tu zaživa zožieraš pocitom viny a ona si určite užíva.“ „Andrea ma miluje, len sme sa pohádali.“ Bol som presvedčený o tom, že sa užiera tak, ako ja. „Nebuď smiešny, je pekná a mladá a určite posledné po čom túži je zahadzovať sa s takou nulou ako si ty,“ naďalej podkopával moje presvedčenie. „Tak a už mám toho dosť. Okamžite vypadni!“ skríkol som na neho. Žena, ktorá prechádzala okolo sa na mňa pozrela ako na cvoka. Počkal som kým prejde za roh a naštvane som na neho zazrel. „A čo mi teda navrhuješ?“ Uškrnul sa a pokračoval v chôdzi. Nasledoval som ho. „Choď za ňou,...nech zaplatí za to, čo ti urobila,“ povedal. „Ale čo mi urobila? Za tú hádku môžeme obaja,“ nechápal som. „Už si zabudol na to, že ťa podviedla?“ „Ale tomu je už rok a prisahala, že to bol len bezcenný bozk,“ namietal som. „A ty jej veríš?“ opýtal sa. „A mám dôvod neveriť jej?“ „Si naivný,“ povedal. Zamračil som sa. „Prečo ju tak nenávidíš?“ Zastal som. „Milujem ju tak ako ty. Lenže viem, že ten, čo zradí raz, zradí zas.“ Zahľadel sa mi do očí a položil mi ruku na plece. „Nerob zo seba hlupáka.“ Chvíľu som mlčal. Nemohol som uveriť, že by to, čo mi povedal, mohla byť pravda. „Musím Lívii kúpiť ten darček,“ povedal som a vošiel som do obchodu s bižutériou.

Do oka mi padol čierny náhrdelník z kamienkov. Pozrel som sa na cenu a nemohol som veriť vlastným očiam. „Tristo korún? A za čo?!“ Siahol som do vrecka a vytiahol peňaženku. Mal som pri sebe len okolo dvoch stoviek. Zadíval som sa na prívesok a predstavil si, aká by bola Lívia šťastná, keby som jej ho daroval. Miloval som, keď sa jej v očiach objavili tie iskierky šťastia. Pozrel som sa na predavačku. Akurát s niekým telefonovala. Využil som, že nedávala pozor a strčil si náhrdelník do vrecka. Rýchlo som sa odtiaľ vyparil, aby náhodou niečo nezistila. Ešte by mi chýbalo, aby zavolala fízlov. To by matku porazilo.

Odrazu sa ma zmocnil pocit, že sa na mňa všetci pozerajú. Že všetci vedia, čo som spáchal a odsudzujú ma. Dal som si na hlavu kapucňu mojej sivej mikiny, aby som sa aspoň trochu skryl pred svetom...