Blood & Gold

Dnešný deň bol krátky. Tak ako všetky dni v poslednej dobe. Mám pocit, že mi život preteká pomedzi prsty a ja sa ani nestačím spamätať a zrazu bude koniec. Veď človek nikdy nevie, kedy ten koniec nastane. Mnohí ľudia si cenu života, ktorá je naozaj veľká, uvedomia až po nejakej tragédii, ktorú zažijú. Prípadne, cenu života si uvedomujú, ale to je asi tak všetko. Nerobia nič preto, aby si život skutočne užívali tak ako sa patrí. A to je môj prípad. Nerada riskujem, ale riskujem často. Moje myšlienky sú vážne zvláštne, dokonca také, že občas prekvapia aj mňa. Som človek, ktorému stačí vnútorný svet. Človek, ktorý si už zvykol nežiť v realite, prípadne žiť vo svojej realite, ktorá sa dá nazvať skutočnosťou len v jeho vedomí. Pretože vo svojom svete má toľko slobody, koľko len potrebuje. Naopak, v reálnom živote je až príliš obmedzovaný a ubíjaný vonkajšími okolnosťami.  Ale časom si začal uvedomovať, že to nie je najlepšie riešenie ako sa uchrániť pred sklamaniami, či nepríjemnými situáciami. A prečo? Pretože tie nastanú aj keď sa im snaží vyhýbať. Veď kto by mal rád sklamania, ja určite nie. A naučiť sa im vyhýbať sa nedá. Aj keď sa snaží všetkými možnými silami. Alebo to neviem len ja. Lenže prestať sa im snažiť vyhýbať je tiež nemysliteľné. Už len kvôli vlastnému vnútornému pocitu. Som si vedomá toho, že možno nikto nebude mať ani najmenšie tušenie čo tým chcem povedať, ale úprimne, vôbec nie je mojim zámerom, aby to niekto pochopil. Pretože mne by to aj tak nijak nepomohlo. Často sa hovorí, že človeku sa uľaví, keď sa niekomu zverí so svojím tajomstvom, problémom alebo proste niečím, čo ho ťaží. Ja nejdem tvrdiť, že to nie je pravda. Lebo asi je. Lenže u mňa ten pocit úľavy trvá veľmi krátko. A ten chvíľkový dobrý pocit mi nestojí za to, aby som niekomu odhalila časť seba. Nemám rada, keď o mne ľudia veľa vedia, lenže tomu sa tiež neubránim, pretože zvyknem byť úprimná a prirodzená. A bez pretvárky nezabránite, aby vás ľudia nepoznali. Aj keď, môžem vyhlásiť, že ma nikto z mojich známych nepozná tak dobre, akoby mohol. A to neviem, či je dobre alebo zle. Ale to je v podstate jedno. Keď tak nad tým uvažujem, tak som asi príliš náročná. A to vo viacerých ohľadoch. Možno aj preto nikdy nedosiahnem vysoký stupeň spokojnosti. A to sa ja dokážem tešiť z maličkostí, dokonca aj z hlúpostí ako by to iní nazvali. No napriek tomu...

Zobudila som sa o pol desiatej, resp. zobudila ma moja mamina so slovami, že treba upratovať. Tak som vstala, nemala som inú možnosť. Hodinu som sa bezcieľne potácala bytom. Potom ma mamina dohnala k raňajkám, tak som si ich urobila. Zapla som PC, dala sťahovať ďalšiu časť seriálu a zapla som milovaný KMPlayer, aby som pri jedení, ako obvykle, mohla niečo pozerať. Už som si zvykla na to, že pri jedle vždy niečo pozerám. Často obedujem až okolo piatej a to z dvoch dôvodov: sestra nie je doma, sestra nie je hladná. Väčšinou si totiž so sestrou sadneme do obývačky s obedom a hľadíme na telku. Je to niečo ako rituál, ktorý nerada porušujem. Lenže sestra bola na výške, tak som si aspoň zapla seriál. Kým som jedla, sestra sa vrátila. Hneď po raňajkách sme museli začať upratovať, bo mamina by nás ukameňovala. Riadili sme v skriniach. Časť keď som všetko vyhádzala zo skrine bola fajn, ale potom to všetko poskladať, hodiť na vešiak a poupratovať už nebolo tak super. Ach, prečo len mám toľko vecí. A to polovicu z nich ani nenosím. Pre „spríjemnenie“ som na PC zapla 6 piesní, ktoré nám hrali stále dookola (Darren Hayes – Me, myself and (I),Neverland, Words. Nana Maskouri – Early one morning. Gorillaz – The rock it. Paolo Nutini – Cry me a river.) a zapla si icq. Popri upratovaní som si písala s jedným spolužiakom, možno aj kamarátom, neviem ako ma berie on. Potom šla mamina ku kaderníčke, tak ma sestra zavolala, nech si ideme pozrieť Zúfalé manželky, ktoré sme si nahrali, kým tu mamina nie je, bo ona nevidela už tri predchádzajúce časti, tak nech dopredu nevie, čo sa stane. A tak sme pozerali a ja som si pri tom vychutnávala pomaranč a banán... Mám rada ovocie. Samozrejme, že nie každé, ale vo všeobecnosti ho zbožňujem. Tesne pred koncom seriálu dorazila mamina. Hneď nám aj urobila obed a my sme ho tradične zjedli pri telke. Potom som si šla umyť vlasy, bo som sa na seba nemohla už pozerať (čo je dosť smutné). Keď som sa vrátila do izby, všimla som si, že sestra už kvasí za PC. Tak som sa rozhodla, že si zadrtím. Zapla som si sestrin notebook a hru Vampire The Masquerade Bloodlines (úplne úžasná hra). Akurát som plnila Quest: The Epic of Ankaran Sarcophagus – myslela som si, že to bude ťažšie, lenže moja St. Vallery je asi veeeľmi silná, asi som ju podcenila. Tak som to zmákla celkom rýchlo, potom som šla nájsť Garyho. Taktiež som chcela splniť Quest pre Imaliu a Mitnicka. Lenže keď som bola v polovici plnenia Questu pre Mitnicka, ktorý by chcel rozšíriť svoju sieť (je to počítačový expert), lenže Gary mu nedovolí vychádzať von, bo sú v zlej situácii, tak som zistila, že sa mi v inventári neuložili isté potrebné predmety pre Quest Model Citizen (pre Imaliu). Tá po mne chcela, aby som skompromitovala jednu modelku. Ilamia bola totiž pred tým ako sa stala Nosferatkou modelka. Bola „HOT“, ako tvrdila. A teraz vyzerá ako vyzerá – čiže hrozne. A na jej miesto nastúpila iná ženská, ktorej sa chce pomstiť prostredníctvom mňa. Mala som do bytu modelky namontovať kamery, aby ju mohla sledovať (to ako by to Imalia využila už nebola moja starosť), lenže kvôli plnému inventáru mi tie kamery nedala a ja som si to všimla až príliš neskoro. A už sa mi nechcelo všetko načítať znova a prechádzať ďalšie dva Questy. Tak som celú hru vypla, bo som sa naštvala. Ale asi ten Quest s modelkou splním inak. Jednoducho ju zabijem. A Imalia bude mať aj tak to, čo chcela. Hádam aj za to dostanem nejaké experience body. Po vypnutí VTMB som išla na chvíľu na net (kým sestra bola niekde mimo), len aby som popozerala blogy svojich známych. Potom som len tak ležala na posteli a hľadela do bieleho stropu. Neskôr mi sestra oznámila, že náš drahý internet zase nejde a vypol sa v strede sťahovania – to poteší. Tak sa sestra presťahovala z PC na NB. A ja si už ani nepamätám, čo záživné som robila. Asi som sa chvíľkami bavila so sestrou, len tak o „našich“ témach. Bo rozhovory medzi mnou a sestrou by asi mnoho ľudí nepochopilo. Sem-tam si uťahujeme, že keby sem niekto namontoval kamery a počul o čom sa bavíme, tak nám za chvíľu na dvere zaklopú doktori v bielych plášťoch a plnou zásobou sedatív. Ešteže tu nie sú tie kamery...   

Potom som si zapla zase tých 6 piesní a len tak počúvala s textami v ruke. Onedlho sestre začal seriál. Nejaká kriminálka, čo ja nepozerám. Tak som si nasadila slúchadlá a zapla si zložky s názvom „prince1“ a „prince2“. V týchto zložkách sa nachádzajú nahrávky Princa Sebastiana LaCroixa z VTMB. Je tam všetko čo v hre povedal, proste každé jeho slovo. Tak som si to celé hodila do playlistu a zahĺbila sa do jeho geniálneho hlasu. Milujem keď povie napr. „Good evening“ alebo „Forgive me“ alebo „If Mr.Rodriguez would let me finish.“ Alebo keď sa smeje ako pomätenec, alebo sa rozčuľuje, že mu ukradli sarkofág. JA HO NEDOKÁŽEM ZRADIŤ!!! (tí, čo hrali VTMB pochopia, čo som chcela povedať tým, že ho nechcem zradiť) A potom som sa prihlásila na icq so statusom invisible. A napísala som akurát jednému chalanovi, keď som vďaka jeho statusu zistila, čo práve počúva. Bola som tým mierne zhrozená, ale každý počúva niečo iné, tak sa nejdem do toho fušovať. Potom šiel ako obvykle hľadieť na telku. A ja som sa rozhodla niečo napísať. Najprv to mala byť poviedka, potom charakteristika osoby alebo beletrizovaný životopis na slovinu, a potom z toho vzniklo toto. A teraz je 23:15, ja som na icq so statusom invisible, píšem, sťahujem seriál a počúvam Princa LaCroixa stále dookola. Sestra už spí, čakám kedy sem mamina vletí so slovami: „Prezliecť sa a spať!“ Asi ju poslúchnem, keď mi to povie (resp. prikáže), ale zatiaľ sa mi spať nechce. Teda...aj by sa možno chcelo, ale čo budem robiť? Len tak ležať a počúvať Mp3, premýšľať? Aj tak by mi trvalo cca hodinu kým by sa mi podarilo zaspať. Tak ako vždy... Aj keď som na smrť unavená, tak nezaspím hneď ako zaľahnem. Takže asi ešte budem ponocovať. Asi sa posnažím stiahnuť aspoň jednu celú časť seriálu, pozriem si ju a potom pôjdem do večných lovíšť. Chcela by som vedieť prečo sa hovorí „do večných lovíšť“... Okej, tak ja už končím, idem asi ešte niekde blúdiť, alebo napíšem nejakej zblúdilej duši na icq a počkám, kým sa to dosťahuje. Teda ak ma mati nevyhodí od PC.

Okej, tak teda bye pals a žijte blaze.

Neručím za gramatické chyby, preklepy alebo nezmyselnosť viet. Nechcelo sa mi to totiž kontrolovať, ale ak si neskôr nájdem nejakú chybu, tak ju určite opravím. Toť vše...