Blood & Gold

                                                                                                   IV.

Rukou som jej oblapil krk, no ona ma kolenom kopla do brucha a ja som padol k zemi. Bežala k dverám, no ja som ju chytil za nohu a strhol na zem. Pád jej vyrazil dych a začala kašlať. Využil som to a doplazil sa k nej. Jednou rukou som jej zvieral obe zápästia a druhou jej zakryl ústa aj nos, takže nemohla dýchať. Začala sebou metať, vzpierať sa a kopať nohami, bolo ťažké udržať ju. Keď už som si myslel, že ju mám v moci, vytrhla sa mi a silno ma udrela päsťou do spánku. Jej úder zosilnil masívny prsteň na prostredníčku. Hlavou mi prešla ostrá bolesť a na spánku pulzovala žila. Pár sekúnd som sa spamätával zo šoku, pretože som nečakal, žeby v sebe Andrea našla toľko sily a odhodlania. „Chyť ju! Zabi ju!“ Stále bol so mnou. Neopustil ma. Zdieľal so mnou všetky pocity a vravel mi čo mám robiť, aby som sa cítil lepšie. Rozhodol som sa, že mu už nebudem odporovať. Otočil som hlavu smerom k stolu a zbadal na ňom pilník. Rýchlo som vstal a zobral ho. Ako som si mohol neskôr všimnúť, tak Andreine kroky smerovali k bytovým dverám. Neviem, prečo bola Andrea stále v byte. Predpokladal som, že mala dostatok času nato, aby ušla. No ona akurát otvárala dvere. Dobehol som k  nej a strhol ju za vlasy k sebe. Vykríkla. Všimol som si, že má ľavý členok v neprirodzenej polohe. Usúdil som, že spadla a to jej zabránilo utiecť. „Svojmu osudu neujdeš,“ zašepkal som jej do ucha. Začala vzlykať viac než pred tým a  ustavične ma prosila, aby som jej neubližoval. Jej zúfalý hlas a uplakaná tvár ma takmer presvedčili, no on sa do toho hneď vložil. „Viliam, úspech máš nadosah, nenechaj ho pretiecť  pomedzi prsty. Konečne všetkým ukážeš, kto skutočne si. Všetci zistia, že s tebou nemôžu manipulovať. Ale ak to teraz vzdáš, tak budeš ostatným akurát tak na smiech,“ jeho slová zneli tak presvedčivo. Nedalo sa tomu ubrániť. Pevne som v ruke zovrel pilník a naposledy jej na pery vtisol bozk. Bozk, ktorý bol plný trpkosti a žiaľu. Už som to nechcel odďaľovať. Nechcel som jej naďalej spôsobovať toľko bolesti a naháňať hrôzu. Chcel som to skončiť.„No tak, Viliam, na čo čakáš? Urob to!“ ozývalo sa mi v hlave čoraz hlasnejšie. „Urob to!“  Poslúchol som ho. Ani som si neuvedomil ako sa to stalo. Išlo to ráz na ráz. Bola to chvíľa, okamih, ktorý bol takmer nepatrný. Až na ten detail, že sa v tom momente stalo niečo naozaj veľké a prevratné. Niečo zlé. Moja ruka, ktorú som mal obtočenú okolo jej šije bolo jediné čo ju podopieralo a nedovolilo jej spadnúť. Pustil som ju a jej bezvládne telo sa zrútilo na zem. Zadíval som sa na ňu. Viečka mala privreté, dlhé hnedé vlasy rozprestreté na mäkkom koberci a ústa pootvorené. Vytekal z nich tenký pramienok tmavočervenej krvi. Pohľad mi skĺzol na jej bielu blúzku, na ktorej sa rozpila červená škvrna. Z jej hrude vytŕčal kúsok ostrého pilníka, ktorý jej očividne prebodol srdce. Aká irónia. Ona síce moje srdce zlomila, ale ja som docielil aby to jej krvácalo. Mal som pocit zadosťučinenia. Keď som sa jej prizrel bližšie, zdalo sa mi, že len spí. A vtedy mi to došlo. Kľupol som si k nej a prešiel ukazovákom po jej hebkých perách. Uvedomil som si, že ešte pred chvíľou žila. A teraz je mŕtva. Aké to bolo jednoduché. Aké ľahké je niekomu vziať život. Zmocnila sa ma úzkosť, ani som sa nepokúšal ujsť z miesta činu. Vlastne som si ani neuvedomoval, že to je miesto činu. Nejako mi nedochádzalo, že som práve spáchal najhorší skutok, aký človek môže vykonať. Položil som obe ruky na jej zakrvácanú ranu a pritlačil. Močil som si ruky v jej krvi. Možno som na poslednú chvíľu chcel zastaviť krvácanie, alebo som chcel pocítiť váhu svojho činu. Naozaj netuším. Ani neviem, či to vlastne niečo znamenalo. Pretože v tú chvíľu som bol úplne niekde inde. Neviem či prešli hodiny, alebo len minúty, ale začul som policajné sirény. Určite nejaký sused zavolal políciu, keď Andrea tak kričala. Rozhodol som sa utiecť.

Teraz stojím na vrchole Andreinho paneláku a snažím sa potlačiť pud sebazáchovy. Pozerám sa dolu a točí sa mi hlava. Pod sebou vidím odstavené policajné autá a pár ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na šou. Ukazujú na mňa prstom a ja viem, že si v duchu hovoria: „Skoč! Skoč!“ „Nerob to, Viliam. Po tom všetkom čo sme spolu preskákali ma chceš opustiť? Chceš ma zradiť? Chceš ma zradiť, tak ako ťa zradila Andrea? Si úplne rovnaký ako ona!“ dohovára mi. „Neporovnávaj ma s ňou,“ poviem a urobím krok dopredu. To znamená, že som zase o krok bližšie k záhube. A to najdôležitejšie, že čoskoro bude koniec. „Si zbabelec! A zradca!“ kričí na mňa. Jeho slová ma bolia. Ak chcem niečo urobiť, tak to musím spraviť teraz. Viem, že každú chvíľu sa na streche môžu objaviť policajti a ja strávim doživotie zavretý medzi štyrmi stenami. Pozriem sa na neho ponad plece a vidím, že má zlosť. Hnevá sa na mňa, pretože chcem všetko zahodiť, alebo preto, že bezo mňa bude nikto? „Čo ťa tak štve? To, že už nemám síl ďalej žiť? Alebo to, že ak skočím tak ťa stiahnem zo sebou?“ pýtam sa ho. Jeho prísny tón sa behom chvíľky zmenil na prívetivý. „Chcem len aby si bol konečne šťastný. Ak urobíš to čo vravím, tak aj budeš. Tak nad čím váhaš? Všetko čo som ti hovoril sa aj vyplnilo. Pomstil si sa tej zradkyni a cítiš sa lepšie, nie?“ Viem, že mu nejde o moje dobro. Chce ma len ovládať. Je rovnaký ako ona. Manipulovať so mnou, to by sa mu páčilo. Vždy keď sa o niečo pokúšam, tak to niekto zhatí. Keď som sa vysporiadal s Andreou, tak som sa cítil ako víťaz. Myslel som si, že som konečne slobodný a nezávislý. Lenže teraz je tu on a zase mi hovorí, čo mám robiť. Tak ako to hovorila ona. Všetci mi vkuse radia a rozkazujú. V ich očiach som len bábka, iba vec. Nejde im o moje šťastie. Ale prečo? Prečo to do pekla robia? Už ma nebaví počúvať ich. A, bohužiaľ, jediný spôsob, ako sa tomu vyhnúť, je naveky zavrieť oči. Ja už vlastne nemám na výber. Pokašľal som si celý život. Odrazu mi príde neskutočne ľúto to, čo som urobil Andrei. Prečo som to spravil? Ani si poriadne nepamätám ako sa to stalo. Veď ja nie som schopný niekomu ublížiť a nie ho ešte zabiť. Preboha, čo sa to so mnou stalo? Sám seba sa pýtam kto vlastne som. Celý život som si myslel, že ja patrím k tým dobrým. Ale teraz si uvedomujem, že neexistujú zlí a dobrí. Pretože behom okamžiku sa môj život zvrtol a to len a len kvôli nemu! Ako ja ho nenávidím. Veď ma donútil zavraždiť milovanú osobu, aj keď sa voči mne prehrešila. Stále mám pred očami jej uplakanú tvár, počujem jej nevyslyšané prosby a vidím samé útržky. Nedokážem sa toho zbaviť. Strašne ma bolí hlava a hryzie ma svedomie. S týmto už nedokážem žiť. Poslednýkrát sa pozriem na jeho tvár, zatváram oči a dúfam, že sa nedostanem do pekla. Aj keď by som si to zaslúžil. Ešte počujem ako na mňa kričí: „Viliam! Nerob to!“ No, už je neskoro.