Charles Baudelaire
MRCINA
Rozpamätajte sa, čo videli sme, milá,
v to sladké ráno leta raz:
Mrcina príšerná v zákrute cesty hnila
na márach štrku mraziac nás.
A slnce pražilo do tej prašiviny,
sťa rozpad zrýchliť chcelo by
a vrátiť prírode pôvodné prvky hliny
z demontovanej podoby.
A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.
Batalióny čiernych lárv
dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka
z útroby, ktorou hýbal zmar.
To všetko klesalo a stúpalo jak vlna,
šumelo ľahko výsmech tmám,
akoby mrcina, tajomným dychom plná,
znásobovala život sám.
Ach, takou budete i vy raz celkom iste,
jak puchu plná mrcina,
hviezdička mojich snov, slniečko moje čisté,
anjel môj, moja jediná.
Kráľovná krásoty, budete takou i vy,
úniku z tejto hrôzy niet,
keď pod rov zídete, čo slizké kvety živí,
v zmäť starých kostí plesnivieť.
No predsa, ľúbezná, červači recte dolu,
keď zbozkáva vás do kostí,
že vylúpol som tvar, podstatu, pravdu holú
z rozpadu svojich ľúbostí.
Mrcina
22.03.2007 11:04:45
No tak toto je moja obľúbená báseň. Príjemné čítanie;).
Komentáre
Jeeeej
TY SI BOLA NATOLKO DRZA, ZE SI RECITOVALA MOJU MRCINU???!!!
tak toto..