Slzy sú slabosť. To mi vždy hovorievala matka. V poslednej dobe som k nej nemala vrelý vzťah, no napriek tomu mi chýba. Mohla ma toho ešte veľa naučiť.
Odvtedy, čo sa vydala za môjho otčima sme si prestali rozumieť. Ich prekliatym sobášom som získala nevlastného brata. Od začiatku sme si nerozumeli. Neznášala som ho a myslím, že on bol na tom podobne. Zatiaľ čo som sa ja bavila s priateľmi, on sedel doma a žil vo vlastnom svete. Myslím, že sa tomu hovorí introvert. Vôbec nebol spoločenský a mne vyčítal, keď som prišla neskoro domov. Vraj to moju matku rozčuľovalo. On si k nej rýchlo našiel cestu a ona ho ešte rýchlejšie prijala za svojho. Brala ho ako vlastného syna.
Popravde, žiarlila som na neho, pretože ja a mama sme sa veľmi odcudzili. Mala som pocit, že ma vymenila za neho. Cítila som sa hrozne, akoby som do tej rodiny nepatrila. Oni boli šťastní a ja som bola sama. Oni si vždy rozumeli a ja som bola tá, ktorá prechádzala pubertou a nikdy jej nedali za pravdu.
Nebola som zvyknutá na to, že ma mama prehliadala a zanedbávala, pretože ešte nedávno sme mali len jedna druhú. Tak som sa rozhodla, že keď si ma nevšímajú doma, tak nezistia, keď doma nebudem. Bez ohlásenia som prespala noc u kamarátky. Keď som sa vrátila domov, čakalo ma tam peklo. Mama hysterčila, raz ma objímala a vzápätí po mne kričala. Nikdy som ju takú nevidela. Otčim sa k tomu vôbec nevyjadril.
Bola som strašne precitlivená, problémy v škole, nezhody s rodinou a konflikty s priateľom, ktorý ma aj tak onedlho nechal kvôli inej. Chýbal mi niekto, kto by tu bol len pre mňa. Predtým to bývala matka, no teraz som nemala nikoho.
Prekvapilo ma, keď môj nevlastný brat vstúpil do mojej izby a dohováral mi, nech už takú hlúposť nerobím. Najprv som sa na neho nesmierne nahnevala za jeho opovážlivosť vyčítať mi niečo, no keď mi povedal, že sa o mňa bál, nevedela som, čo na to povedať. Nenapadlo mi nič lepšie, než ho objať.
Odvtedy už nebol môj nevlastný brat, ale môj skutočný brat. Taký, akého som vždy chcela mať. Odjakživa som túžila po staršom bratovi, ktorý by ma ochraňoval a nedal na mňa dopustiť. A našla som ho.
Myslela som si, že už bude všetko dobré. Všetci sme konečne boli pravá rodina. Až do chvíle, keď otčim prišiel domov opitý. Vedela som, že mu to v práci dosť škrípe, no netušila som, že je to také vážne. Tým sa začali každovečerné hádky. Moja mama a on si neustále skákali po krku. Môj brat ma preto vždy zobral do svojej izby, pustil hudbu a do noci sme sa rozprávali.
Keby sa to nedialo len vtedy, keď sa naši hádali, povedala by som, že to bola moja najobľúbenejšia činnosť. Neskôr to začalo byť vážnejšie. Ráno som si všimla, že mama má modrinu na tvári. Vedela som, koho je to dielo. Preto som si to s ním išla vybaviť. No udrel aj mňa. Hneď som bežala za bratom. Vyžalovala som sa mu a poplakala si na jeho pleci. Ale on nič neurobil. Vôbec sa neozval, akoby sa ho bál.
Čoskoro bolo telo mojej matky obsypané podliatinami a ona sa po celé dni ani neusmiala. Rozhodla som sa, že s tým musím niečo urobiť. Ale keď som chcela zavolať políciu, mama ma zastavila. Nechápem prečo to urobila. Keby mi dovolila ohlásiť to, mohlo všetko dopadnúť oveľa lepšie.
Jedného večera sa otčim zase raz dotackal domov opitý až na mol. Mama sedela v kuchyni a ja som na nej videla, že sa bojí toho, čo sa stane. Držala som ju za ruku, no hneď ako otčim prekročil prah dverí, začal vrieskať na celý dom. Sviniar.
Mama chcela okolo neho bez slova prejsť do obývačky, lebo vedela, že hádka nie je najsprávnejšie riešenie. No on ju surovo zdrapil za ruku a udrel ju. Bez akéhokoľvek dôvodu. Nikdy som nevidela niekoho tak násilníckeho. Začala po ňom kričať a vlepila mu facku. Keď na ňu vyvalil oči, prešla mnou hrôza. Chytil ju za plecia a hodil o zem. Hlavou sa udrela o roh kuchynského stola a začala krvácať. Pribehla som k nej a kričala som po ňom. Nadávala som mu.
Vzala som do ruky telefón, aby som zavolala záchranku, no on mi ho vytrhol z ruky. Asi si myslel, že chcem zavolať políciu. Nemyslím si, že chcel, aby mama umrela.
Potom ma oblapil tými svojimi nechutnými pazúrmi a snažil sa ma pobozkať. To som neuniesla a odstrčila ho. Pošmykol sa a udrel sa hlavou o dres. Škoda, že rovno neumrel. Netrvalo dlho a on bol zase na nohách. Niečo si šomral, no opäť sa na mňa vrhol. Roztrhol mi tričko a obchytkával ma. Mlátila som rukami všade okolo seba. Kričala som. Vôbec mi nenapadlo, že by bol schopný niečoho tak odporného.
Ani neviem odkiaľ sa zjavil môj brat. Najprv sa pokúsil oslobodiť ma z otčimových spárov, no skončil na zemi s rozťatou perou. O chvíľu som na sebe cítila niečo vlhké. Rozpíjalo sa to po mojej pokožke. Vystrašene som od seba odsotila otčima a ten spadol na zem celý od krvi. Brat držal v ruke kuchynský nôž a díval sa na čepeľ, po ktorej stekala červená tekutina.
Nevládala som ani plakať. Objal ma. Vravel, že už je po všetkom. Vraj sa už nemusím báť. No keď sa ozvali policajné sirény, pobozkal ma na čelo a vybehol z domu. Nechápala som, prečo uteká. Veď ma bránil.
Ochutnala som jeho polievku. Bola výborná. Sedel oproti mne, no vôbec sa na mňa nepozrel. Snažila som sa udržiavať konverzáciu, no on odpovedal veľmi stručne alebo vôbec. Už som to nevydržala.
„Pozri sa na mňa!“ skríkla som.
Pomaly zodvihol zrak.
„Toto mi nemôžeš robiť. Nemôžeš sa so mnou nerozprávať,“ povedala som plačlivým tónom
Chvíľu sa na mňa pozeral a potom povedal: „Našiel som si prácu.“
Na toto som zase nemala slov ja. Po tom, čo ho zbavili obvinení za vraždu svojho otca a uzavreli to ako sebaobranu, sa musel vzdať svojho sna a odísť zo školy kvôli mne. Inak by sme nemohli ostať spolu.
„Je to celkom fajn práca a plat je slušný. Nebudeme umierať hladom,“ prelomil ticho.
Usmiala som sa. Prišla som síce o mamu, no našla som brata, ktorý je pre mňa schopný urobiť čokoľvek.
Komentáre