Blood & Gold

Sedím na stoličke a nervózne poklepkávam prstami po stole. Vstanem a podídem k oknu. Odhrniem záves a chvíľu sa len tak pozerám von. Keby neboli rozsvietené pouličné lampy, tak by si človek nevidel ani na špičku nosa, aj keď je len osem hodín. Nedočkavo sa pozerám na náramkové hodinky a ešte viac znervózniem. Mala tu byť už pred troma hodinami. Nechápem, kde sa mohla tak zdržať, veď určite vie, že ju tu tak netrpezlivo čakám. Ak sa niekde zakecala s kamarátkou tak ju prerazím. Ani si nevie predstaviť v akom strašnom stave sa práve nachádzam. Tá nevedomosť je príšerná. Nerozumiem, prečo nechcela aby som išiel k doktorovi s ňou. Veď je to predsa naše dieťa! Teda, ak nejaké existuje. Opäť si sadnem za stôl a zoberiem do rúk noviny. Začnem v nich listovať a snažím sa v tom bulvárnom plátku nájsť niečo čitateľné. „Preboha, načo to Silvia kupuje?“ poviem nahlas. Odhodím noviny a tie preletia cez celú miestnosť. Vyberiem z vrecka mobil s nádejou, že s pribudajúcim vekom aj strácam sluch a pozriem sa na display. Zase nič. Už niekoľko hodín pobehujem po dome ako zmyslov zbavený a nikomu nechýbam. Aj kamoši sa na mňa vykašlali. Ale ja im to vrátim, keď budú niečo potrebovať. Váham, či jej mám zavolať. Náhodou mi bude ešte vyčítať, že bez nej nevydržím ani minútu a vkuse len otravujem. No, zvedavosť víťazí. Vytáčam jej číslo s tým, že ma musí pochopiť. Tiež som len člověk, nemám predsa nervy z ocele. Lenže namiesto jej milého a prívetivého hlasu sa ozve nepríjemný ženský hlas, ktorý mi oznámi, že volaný nie je v dosahu. S hŕbou nadávok tresnem mobil o stôl. Po chvíli mi dojde, že mobily dnes nie sú lacné, a tak kontrolujem, či sa mu nič nestalo. Našťastie je funkčný. Zrazu mi hlavou prebehne famózna myšlenka. Kúpim Silvii kvety. Určite sa poteší. Nakonec, možno aj ja dostanem nejakú odmenu za snahu. Z vešiaka zvesím bundu a zoberiem si kľúče. Kvetinárstvo mám celkom blízko, takže si neberiem auto. Čo sa neskôr ukáže ako veľká chyba. Domov sa dotrepem s náručou plnou ruží, takže skoro nevidím na cestu. Nejako sa mi podarí vopchať kľúč do zámky a odomknúť. Prvé čo spravím je, že na plné hlasivky kričim Silviine meno a pýtam sa, či je už doma. Žiadna odozva. Trochu nedbanlivo hodím kvety na stôl a utriem si pot z čela. Zo šuflíka zoberiem nožnice a pustím sa do roboty. Niektoré ruže skrátím a ostatné úplne ošklbem. Onedlho stojím v spálni pred posteľov a som spokojný sám so sebou. Som prekvapený tým, aký romantik dokážem byť. Posteľ je zasypaná lupeňmi červených ruží. A všade naokolo sú horiace sviečky a vedľa nich krištáľové vázy s ružami. Dokonalá atmosféra na milostné hrátky. Teraz tu už chýba len moja láska. Vrátim sa do kuchyne s náramne dobrou náladou. Na chvíľu mi príde ako dobrý nápad aj večera, ale rýchlo to zavrhnem, pretože ja nie som najlepší kuchár a nemám číslo na žiadnu reštiku. Viem, mohol by som do nejakej zájsť ale nechcem riskovať, že sa Silvia vráti a ja tu v okamžiku jej najväčšieho prekvapenia, aký je jej snúbenec úžasný, nebudem. Odrazu mnou prejde nepríjemná vlna chladu a ja som nútený zájsť si po mikinu. Otvorím skriňu a hľadám niečo vhodné. Nedbanlivo sa prehrabávam medzi oblečením a niekoľko kusov mi popadá na zem. Nemám najmenšiu chuť to upratovať. Ale neporiadok by romantike asi veľmi nepomohol, takže nemám na výber. Odrazu sa po celkom byte ozve zvonec. Zoberiem do náručia všetko, čo popadalo a narvem to do skrine. Je sice trochu ťažšie zavrieť ju, ale mne sa to podarí. Zhrabnem prvú mikinu, ktorá mi padne do oka a obliekam si ju. Rýchlo bežím k dverám s nadšením, že konečne prišla. Otvorím dvere a úsmev na tvári sa zmení v nechápavý výraz. Predo mnou stojí policajt a súcitne na mňa hľadí. Najprv sa ma pýta na meno a potom, či poznám Silviu. Samozrejme, že ju poznám, veď je to moja snúbenica. Muž sa na mňa pozrie neskutočne zvláštnym pohľadom a ja neviem čo mám očakávať. Zrazu ma zaleje studený pot, oznamuje mi, že moja láska mala autonehodu. Že jej nemohli nijak pomocť. Dušuje sa, že robili čo bolo v ich silách a vyjadruje mi úprimnú sustrasť. Taktiež sa dozvedám, že Silvia bola tehotná. Povedala im to jej kamarátka, ktorá bola s ňou v aute a má len pár odrenín. Ako je možné, že má len pár odrenín? Ako to, že jej sa nič nestalo? Nerozumiem tomu. Zatváram dvere a podídem k stolu. Nejako mi nedochádza čo sa práve stalo. Nedokážem uveriť tomu, že ešte dnes ráno som sa prebudil vedľa nej a teraz ju už nikdy neuvidím. Veď je to blbosť. Určite sa zmýlili. Úplne zavrhnem možnosť, že by Silvia mohla byť mrtvá a naďalej na ňu čakám. Vyzerám ju z okna a tvárim sa, že sa nič nestalo. Niekto zaklope na dvere a ja som presvedčený o tom, že je to ona. S úsmevom od ucha k uchu otváram dvere, v ktorých stojí moja budúca svokra a s nárekom sa mi hádže okolo krku. Jej plač je sprevádzaný nezrozumiteľnými slovami. Jediné čo dokážem zachytiť, je: „Ona je mrtvá, moje malé dievčatko zomrelo.“ Až teraz si uvedomujem vážnosť situácie. Zrútil sa mi celý svet.