Blood & Gold

                                                                                                   II.

Ledva som stihol autobus. Akurát odchádzal, no šofér ma zbadal a zastavil mi. Prešiel som až na koniec autobusu a sadol si. Počas cesty som sa stále pozeral z okna. Pozoroval som všetko – ľudí, stromy, zvieratá, ktoré nemali inú možnosť, ako sa túlať a hľadať potravu kde sa dalo. Zahľadel som sa na biele pásy, ktoré boli nakreslené na ceste. Úplne ma do seba vtiahli, zhypnotizovali ma. Boleli ma z toho oči, no nedokázal som sa od nich odtrhnúť.  Autobus zastal a ja som sa cítil, akoby som sa práve prebudil. Vystúpil som a prešiel som pár metrov, až kým som sa neocitol pred stredne veľkým béžovým domom s malou záhradou. Otvoril som bráničku a zazvonil. Vo dverách sa objavil vysoký čiernovlasý muž. „Čau, otec,“ pozdravil som a vkráčal som dnu bez pozvania. „Ahoj. Si tu skoro,“ povedal a zavrel dvere. „Vadí to?“ opýtal som sa a zložil si kapucňu. „Nie, samozrejme, že nie. Vždy ťa rád vidím.“ Pozrel som sa na neho a otvoril som ústa, že niečo poviem. No vtedy sa z izby vyrútilo trinásťročné hnedovlasé dievča. „Viliam!“ vykríkla a hodila sa mi okolo krku. „Vedela som, že prídeš!“ „A prečo by som nemal prísť?“ pohladil som ju po vlasoch. „Mama vravela, že máš určite veľa učenia, keď budeš maturovať,“ povedala. Pozrel som sa na otcovu manželku a vyhlásil: „Na svoju sestru si vždy nájdem čas.“ Lívia ma chytila za ruku. „Poď so mnou do izby, už sú tam aj moji kamoši.“ „Jasné,...len ti chcem dať ešte darček.“ „Darček?“ potešila sa. „Snáď si si nemyslela, že by som sem prišiel s prázdnymi rukami.“ Siahol som do vrecka a vybral náhrdelník. „Pre pekné dievča, pekný prívesok.“ „Ten je nádherný!“ žasla Lívia, videl som na nej, že ju to naozaj potešilo, a tak som mal veľkú radosť. „Zapneš mi ho?“ opýtala sa. „Samozrejme,“ usmial som sa. Otočila sa chrbtom a zodvihla si vlasy. „Hotovo,“ povedal som a ona sa otočila. „Tak čo? Ako vyzerám?“ „Vypadáš úžasne, ten náhrdelník ti dokonale padne,“ zalichotil som jej. Lívia sa usmiala a objala ma. „Lepšieho brata by som nemohla mať.“ Svoju sestru milujem nadovšetko, jej slová ma vždy príjemne hriali pri srdci. „Tak vy choďte do izby a ja zatiaľ pripravím občerstvenie,“ navrhla Soňa. „Okej,“ pokrčil som ramenami a nasledoval som Líviu. „Zábava je v plnom prúde,“ skonštatoval som, keď som vošiel do izby. Niekoľko deciek hralo spoločenské hry, ďalšou populárnou činnosťou bolo surfovanie po internete a obhadzovanie sa vankúšmi. Čudoval som sa, že si Lívia dokázala získať ich pozornosť. „Hej decká, toto je môj brat Viliam!“ Pár z nich na mňa zamávalo a ostatní sa naďalej venovali tomu čomu predtým. „Dášu a Simonu už poznáš, a potom sú tu ešte...“ „Nemusíš ich menovať, aj tak si to nezapamätám,“ skočil som jej do reči. „Fajn,“ odvetila. „Zahráš si s nami?“ spýtala sa a ukázala prstom na hru s názvom Investor. „Hmm...možno neskôr, musím si odskočiť,“ povedal som a vybral sa do kúpeľne. Rukami som sa oprel o umývadlo a pozrel sa do zrkadla. Strašne mi hučalo v hlave. Myslel som, že sa rozletí na milión kúskov. Zavrel som oči a snažil sa upokojiť. Odrazu som mal pocit, že niečo nie je v poriadku. „Čo zase chceš?“ spýtal som sa podráždene. Síce neodpovedal, ale ja som vedel, že tam je. Nemusel som ani otvoriť oči. „Ty predsa vieš, čo chcem. Chcem, aby si zo seba prestal robiť idiota a išiel si to vybaviť s tou sukou,“ povedal. Odolal som pokušeniu rozbiť mu hubu za to, ako nazval moju kočku a odvetil som: „Som na oslave narodenín mojej sestry, ktorú má len raz za rok. Tak ma aspoň teraz nechaj na pokoji.“ „To ale, Viliam, nebude možné. To ty chceš, aby som tu bol. Keby si to nechcel, tak tu nie som. Potrebuješ pomoc a ja ti podávam pomocnú ruku.“ Pozrel som sa na neho s nenávisťou v očiach. „Ty ma akurát tak vedieš do pekla! Ja nepotrebujem pomoc. A už vôbec nie tvoju,“ zazrel som na neho a vyšiel som z kúpeľne. Narazil som na otca: „S kým si sa to tam rozprával?“ opýtal sa. „S nikým,“ zapieral som. „Ale...počul som, ako si v kúpeľni niečo vravel.“ „ To sa ti len zdalo,“ zavrčal som a obišiel som ho. Viem, že nie je dobré dusiť v sebe zlosť, ale určite by mi neuveril, keby som mu povedal, že som debatil s týpkom, ktorý chce, aby som sa pomstil svojmu dievčaťu. Vrátil som sa do Líviinej izby. Sadol som si na posteľ a vložil si tvár do rúk. „Moja hlava...“ zašepkal som. „Prečo mi nedáš pokoj?“ Pocítil som niečiu ruku na mojom ramene. „Je ti niečo?“ Zodvihol som zrak k Lívii. „Nie, len ma trochu bolí hlava.“ Nechcel som jej kaziť večierok, lenže som mal pocit, že sa mi do hlavy zabodáva tisíc žihadiel. Stále som počul ako hovorí: „Urob to! Urob to! Urob to!“ A bolo to čoraz hlasnejšie a neznesiteľnejšie. Už som to nevydržal. Vstal som a bez slova som odišiel. Zastal som pred bráničkou a chytil sa za hlavu. „Dočerta! Prestaň!“ skríkol som. No on neprestával, práve naopak, bolo to stále horšie a horšie. Myslel som, že sa z toho zbláznim. No to by mu nestačilo, bol pevne rozhodnutý dosiahnuť svoj cieľ. Z domu vybehol môj otec. „Viliam! Čo je s tebou? Lívia mi povedala, že si bez slova zmizol,“ kričal na mňa odo dverí. „To nerieš...“ pomyslel som si. „Volala mama, niečo potrebuje...musím odísť,“ zaklamal som. Nečakal som na jeho odpoveď a čo najrýchlejšie som sa pokúsil odtiaľ vypadnúť.