Blood & Gold

„...neustále na teba mislím. Keď sa dívam do tvojich očí, tak vôbec nemám nutkanie čumieť ti do výstrihu. Si jediná baba na svete, pre ktorú by som bol schopný vivraždiť učiteľský zbor. Viem že nie som žiaden básnik no moje slová sú pravdivé a naozaj to z tebou mislím vážne. Budem na teba čakať dneska po vyučku na školskom ihrisku. Tvoj neznámi, ktorého určite túžiš spoznať.“

Olizol som obálku a prestrčil ju tenkou škárou do jej školskej skrinky. Určite príde. Každá baba má rada romantiku a ona naisto bude zvedavá, kto som. Nastopro sa jej budem páčiť. A ak nie, budem sa musieť poohliadnuť za inou kočkou. Odmilovať sa predsa nemôže byť také ťažké. Nechápem, prečo z toho vo filmoch robia takú drámu.

Skryl som sa za roh a čakal, kým pôjde okolo. Stál som tam nepozorovane fajných 10 minút, ešte nikdy sa mi prestávka nezdala taká dlhá. Potom som ju uvidel. Zase išla v zástupe svojich kamošiek. Veď ony boli dôvod, prečo som jej musel napísať ten trápny list. V duchu som dúfal, že ten list neotvorí pred nimi. To by som sa radšej namieste prepadol do pekla. No šťastena mi priala a zazvonilo hneď, ako otvorila skrinku. Jej kamošky sa rozpŕchli do tried, no ona si ešte musela povyberať knihy. Došľaka! Veď ja mám písomku z matiky. No tak, Monika, nájdi ten list! Nemohol som si nechať ujsť pohľad, ako sa zatvári, keď si to prečíta. Keď si vyberala jednu učebnicu, list spadol na zem. Zatresla dvierka skrinky a odpochodovala preč. Ona si ho nevšimla! Preboha, čo je slepá?! Zodvihol som list a opäť jej ho vstrčil do skrinky. Naštvane som sa odšuchotal do triedy, kde sa moji spolužiaci potili nad papiermi. Hups. To bude zase blbých poznámok.

„Marek Nikla, zase po zvonení. Začínam mať podozrenie, že trpíte poruchou sluchu. Zoberte si zo stola zadania príkladov a počítajte. Máte na písomku o 10 minút menej ako vaši spolužiaci. Keď ste si mohli dovoliť také meškanie na hodinu usudzujem, že ste na ňu dokonale pripravený,“ povedala profka so značnou iróniou v hlase.

Sadol som si na svoje miesto a vybral z tašky peračník. Snažil som sa ho otvoriť, no zips sa zase zasekol. Do pekla! Darmo matke hovorím, že potrebujem nový. Ona tvrdí, že si nič nevážim a všetko pokazím. Blbosť. Pasoval som sa tam s peračníkom asi ďalších 10 minút, a až keď som to vzdal, tak mi ten idiot sediaci vedľa mňa požičal pero. Zvyšných 25 minút som len hľadel na príklady a snažil sa niečo vypotiť, no márne. Matiku som nikdy nevedel. Veď na čo mi bude v živote algebra? Na riť. To len moja matka tvrdí, že všetko, čo sa učí v škole, je potrebné pre môj budúci život. Ja už viem, čo chcem v živote robiť, tak neviem, čo rieši.

Hneď po hodine som bežal medzigalaktickou rýchlosťou ku školským skrinkám. Presnejšie k Monikinej skrinke. Už z diaľky som ju videl prichádzať, tak som sa zase skryl za roh a nenápadne som vykukoval. Tentokrát nemala okolo seba zástup pojašených báb. Otvorila skrinku a ihneď si všimla môj list. Začudovane ho zobrala do rúk a zvedavo roztrhla obálku. Pri čítaní listu sa na jej tvári vystriedalo asi milión výrazov. Tvárila sa dosť neurčito, čiže som ani vďaka hodinám Nosky, kde sme preberali reč tela nevedel, čo si myslí. Vložila list do učebnice a odkráčala preč. Oprel som sa o stĺp a cítil sa divne. Ani šťastne, ani nešťastne, ani zle, ani dobre. Divne.

Po vyučku som došiel na dohodnuté miesto a sadol si na schody. Prešlo 5 minút a ona neprichádzala. To som bral ešte celkom v pohode, veď 5 minút ma nezabije. No keď ubehlo ďalších 5, začínal som pochybovať o tom, že sa slečinka dostaví. Vyštveral som sa na zábradlie, aby som mal lepší výhľad a vtedy som zbadal ako si to ku mne šinie spolu so svojimi KAMOŠKAMI!!! Zanadával som si. Do pekla, to s nimi fakt chodí všade?! Musel som vypadnúť. Pokúsil som sa zliezť, no nohavica sa mi zachytila o vytŕčajúci drôt. Snažil som sa vyslobodiť zo zovretia zlomyseľného zábradlia. Stratil som rovnováhu a vytrel sa na zem aký dlhý taký široký. Výborne. Presne toto som chcel. Debilné zábradlie. Blbý drôt mi roztrhol nohavice od kolena dole. Matka ma zabije. Odplazil som sa z dohľadu Moniky a jej KAMOŠIEK, ktoré tam nemali čo robiť.

Zatresol som vchodové dvere, čím som dal matke dosť jasne vedieť, že som doma. Ani sa neunúvala zodvihnúť zadok od telky, aby privítala svojho prvorodeného synáčika. Nepozastavoval som sa nad tým a pálil do izby. Pohľad mi padol na malú zlatú rybku plávajúcu v mojom akváriu hore bruchom. „Asi sa nehrá na akvabelu,“ pomyslel som si. Podišiel som k akvárku, zhrabol zo stola ceruzku a jemne šťuchol do rybky. Prekvapivo - neprecitla. Došľaka, to je už tretia za tento mesiac. Ponoril som do vody sieťku a vybral rybu. Pokvapkal som celý koberec, kým som sa dostal do kúpeľne. Tam som ju spláchol do záchoda. Musím si kúpiť novú. Nemôžem nechať Merlyna spoločensky opusteného. Už dávnejšie som si začal všímať, že Merlyn asi trpí rybou depresiou. Chýba mu spoločník. Preto som mu kúpil kamoša (alebo kamošku?). Lenže problém je v tom, že Merlyn je zvyknutý, že akvárko je len jeho teritórium a tým pádom nenechá druhej rybe ani omrvinku. A vkuse to tej druhej rybky šťuchá. Ja fakt neviem, čo chce. Má depky, bo nemá kamoša, a keď mu ho kúpim, tak má zase problém. Lenže nemôžem sa dívať na jeho nešťastnú tvár. Obýva akvárium v mojej izbe už príliš dlho. Zaťukal som prstom na sklo akvárka. Merlyn sa tohto zvuku už dlho nebojí. Každá nová ryba sa vždy skryje do veľkej mušle na dne akvária. Lenže on ani brvou nemihne. Ignorant.

Vybral som si zo skrine nejaké handry, aby matka nepindala, že doma deriem drahé oblečenie. No to ešte nevie, čo som urobil s tými novokúpenými džínsami. Som mŕtvy muž. Tašku som hodil do rohu izby, aby si mama pri pohľade na ňu nespomenula na školu a neopýtala sa na môj prospech. Asi by neskákala od radosti, keby som jej povedal, že prepadám z matiky a chémie.

Bez toho, aby si to mati všimla, vyparil som sa von. Nechcel som byť vystavený miliónu blbých otázok typu: „Kam ideš?“ a „Kedy sa vrátiš?“ Už som predsa skoro dospelý a nie nejaké malé decko. Pri fontáne som sa stretol s kamošmi a šli sme do baru. Tam sme si dali pár zahrievajúcich drinkov. Okej, možno som toho vypil trochu viac, ako som mal v pláne. Dosť ma motalo. Asi som sa precenil, keď som si myslel, že to v pohode dám. Nedal som. Chalani ma odtrepali domov, posadili na zem pred vchod a zazvonili. Idioti. Fakt kamoši. Keby som mal dosť síl vstať, tak by som ich prerazil. Logici. Ako náhle ma matka zbadala, vtiahla ma dnu (vždy jej záležalo na tom, čo si o nej myslí okolie) a dala mi 20 minútovú prednášku o chľaste, o tom aký som nezodpovedný, hlúpy a ďalej si už nepamätám. Len viem, že som uprostred jej „duchaplných“ drístov išiel zvracať. Nepríjemný pocit.

Ráno ma nehorázne bolela hlava. A najväčší podfuck bol, že ma matka poslala do školy. Je vôbec normálna?! Fakt mám niekedy pocit, že to ani nie je moja matka. Skôr nejaká zlá bosorka, ktorá mi prišla strpčovať život. Akoby som ho už nemal dosť ťažký. Veď už len to, že sa musím takmer každý boží deň trepať do školy a zotrvať tam niekoľko neúprosných hodín je viac než dosť. Dospeláci už zabudli na to, že škola je skôr basa než inštitút vzdelávania. Sklerotici. Veď na to zabudne len úplný blbec. Ja na to nikdy nezabudnem. A ak sa nejakým zázrakom stane, že sa na svete vyskytne môj potomok, tak mu všetko dovolím, nebudem na neho vkuse hulákať, nebudem mu vyčítať zlé známky a nebudem ho držať na uzde. Nech si robí čo chce.

Celou cestou do školy som premýšľal nad Monikou. Prečo mi to robí? Stále sa všade trepe s kamoškami, akoby nebola schopná urobiť niečo sama. Ešte aj na záchod s nimi chodí! Okej, viem, že toto je starý dievčenský zvyk, ktorý my chlapi nikdy nepochopíme. No aj tak. Sere ma to. Ani ten kreténsky list nevyšiel. Bohatstvo! Asi jej treba na celú A4 čiernou fixou napísať „PRÍĎ SAMA“. Ja už fakt neviem. Som rozmýšľal, že sa na to už vyserem a narovinu jej poviem, že ju chcem. Lenže hneď ako som na to pomyslel, tak som to aj zavrhol. Nie som samovrah. Jej kamošky, ktoré by ju určite obkolesili by sa uškŕňali a vysmiali ma. Teda ak by ich Monika nepredbehla.

Prišiel som do školy po zvonení. Zase. Vyčítavý pohľad profky mi mal asi privodiť vstúpenie si do svedomia. Neprivodil. Sadol som si do lavice vedľa môjho degenerovaného spolusediaceho. Magor. Zase si zarovnával ceruzky a perá atď. Je to pedant. On je taký podpapučový typ. Preto sa s nim snažím udržiavať čo najneosobnejší kontakt. Doteraz nechápem ako to s ním môžem vydržať. Ja som taký trpezlivý človek...

Došľaka! On nie je normálny. Moju polovicu lavice celú zasral od stružlikancov. Bohatstvo! A kam si mám teraz zložiť kostru?!

Tak toto mu nedarujem. Keďže som si nemal kam sadnúť a profka si, samozrejme, musela všimnúť, že tam niečo riešim, dostala geniálne debilný nápad. Na jej príkaz som vystúpil pred tabuľu a počítal sakramentsky ťažký príklad. Jasne, že som to nezvládol. Posadila ma s päťkou, krava. Mama zase bude mať hubu plnú kecov.

Cez prestávku som nenápadne postával neďaleko Monikinej skrinky. Ako som tam tak stál, pribehol za mnou môj kamoš, podal mi malý papierik a povedal: „Tipni si koho je to číslo, starec.“ Uškrnul som sa a so slovami vďaky ho poslal kade ľahšie. Naťukal som si číslo do mobilu. Chvíľu som naň len tak hľadel, a potom sa vrátil do triedy.

Prehodil som zažltnutú stránku hrubej učebnice. Prečítal som si nové učivo dejepisu a zavrel knihu. Deják mi vždy šiel. Väčšinu informácií som si zapamätal z hodiny. Bodaj by mi tak šli všetky predmety. Otočil som hlavou napravo a uvidel plávajúceho Merlyna. Dneska vyzerá obzvlášť dobre, fešák. Ale ako sa hovorí: Aký pán, také zviera. Vstal som a nasypal mu do akvárka žrádlo. Vtedy vletela do izby matka a rozkázala mi, aby som povysával celý byt. Čo jej šije?! Povysávam si akurát tak svoju izbu. Ja predsa nie som povinný starať sa o domácnosť. Pokiaľ viem, tak už v dávnej minulosti sa o chod domácnosti starali výlučne ženy, takže nech si nemyslí, že v našej rodine JA budem výnimkou.

Som muž slova, preto som povysával len svoju izbu a vysávač nechal uprostred chodby. Snáď sa oň potkne, keď pôjde do kuchyne... 

Nastúpil som do autobusu, že zájdem do internet café a zadrtím si nejakú peckovú hru. Keďže moja matka si myslí, že internet je pre život mladého človeka nepodstatný, nemáme ho. Vyhráža sa, že si ho zaobstaráme, až keď pôjdem na výšku. Z toho vyplýva, že sa netu nedožijem, pretože nemám v pláne ísť na výšku dobrovoľne. A nikto ma nedonúti. Vystúpil som na zastávke neďaleko internet café. Keď som vstúpil dnu, hneď ma prepadol taký neblahý pocit, že je tam plno. A bolo. Ani jeden zasraný počítač nebol voľný. Do pekla! To je fakt zákon schválnosti! A kde mám ísť teraz? Hmm...Mohol by som sa ísť pozrieť do klubu, zvykne tam bývať Monika.

Tak som teda prešiel cez cestu na druhú stranu ulice a vošiel do klubu. Už z príchodu som počul Monikin smiech. Poskočilo mi srdce, že ju vidím aj inde než medzi školskými stenami. Sedela za stolom s kamarátkami a popíjala, myslím, že to bol Sprite. Nenápadne som si sadol k stolu, ktorý bol oproti nim, aby som ju mohol pozorovať.

Keď som tam tak polhodinu sedel, napadlo ma, že by som mohol cengnúť nejakému svojmu kamošovi, nech nevyzerám ako úplný zúfalec. Neskoro. Monika sa zdvihla a lúčila sa s kamoškami. Do kelu, dnes je fakt nahovno deň. Vstal som, pretože som tam už nemal čo robiť a ako totálny idiot som skrížil cestu čašníčke, ktorá cezo mňa dobre že neurobila salto. Zaklial som. Aký trapas! Stál som tam ako zmoknuté kura a všetci upreli pohľady na mňa. Aj Monika, pozrela sa na mňa a začala sa chichotať spolu s ostatnými babami. Naštvane som sa otočil a chcel som aspoň dôstojne odísť. Nevyšlo, pretože som sa pošmykol na limonáde a urobil fajnú šnúru (vždy som bol ohybný). Super. Pozviechal som sa zo zeme a ponížene odišiel, zatiaľ čo ostatní sa na mne dokonale bavili. Teraz sa na mňa Monika už ani nepozrie! Prípadne len dostane záchvat smiechu, keď ma uvidí. Prečo sa všetko zlé musí diať len mne?!

Prišiel som domov. Otrávene som mieril do izby, aby som sa zbavil lepkavého oblečenia, no mama ma zastavila. Zapichla mi ukazovák do hrude a ja som vedel, že mi nechce zdeliť nič pozitívne. Nakričala na mňa, že sa flákam, že nerobím to, čo mi hovorí. Vraj vypli elektrinu a ona sa skoro zabila o vysávač, keď išla do kuchyne po sviečky. Dala mi domáce väzenie na dva týždne. Život je tak nespravodlivý!