Blood & Gold

Byť a či nebyť, to je otázka:

Je dôstojnejšie iba mlčky znášať

 tie šípy zákerného osudu,

či proti moru podlostí vziať zbraň –

a rozseknúť to vzburou? Umrieť, spať

a už viac nebyť: v hrobe zabudnúť

na muky srdca, na trápenia, čo sú

údelom tela... Áno, to je výhra,

ktorá by stála za to. Umrieť. Spať.

Spať! Len či nie aj snívať? To nás brzdí.

Sny, ktoré hrozia nám aj v spánku smrti,

keď unikneme biedam tohto sveta,

nás nútia váhať – preto vydržíme

radšej to dlhé peklo života.

Kto inak znášal by moc tyranov,

bič výsmechu a krivdy nafúkancov,

sklamania lásky, nespravodlivosť,

cynizmus úradov a bezočivosť

niktošov, ktorí utláčajú schopných,

keby mal nádej, že mier získa jedným

bodnutím dýky? Kto by vydržal

niesť ťarchu otrockého života,

keby tu nebol ten strach z posmrtného,

z neznámej krajiny, čo nik sa ešte

z nej nevrátil – strach, čo v nás brzdí vôľu,

a radšej znášame ten známy osud,

než aby sme sa pohli za neznámym.

Tak svedomie z nás robí zbabelcov,

chorobná bledosť našich myšlienok

prekrýva sýtu farbu rozhodnosti,

bezmocne sa nám tie najsmelšie plány

zosúvajú pod ťarchou ohľadov,

čin stráca tvár.