Blood & Gold

Chytila ho za ruku a sklonila hlavu. Len tak sa pozerala na zem, pretože sa na neho nemohla pozerať. Nedokázala mu ani pohliadnuť do tváre bez toho, aby sa nerozplakala. Nevedela ani čo cíti. Zmietali sa v nej pocity hnevu, smútku a bezmocnosti. V celej miestnosti bolo deprimujúce ticho, ktoré prerušovalo pípanie nemocničného prístroja. Vzduchom sa tiahol nemocničný zápach, ktorý z duše nenávidela. Pohladila ho po ruke a zobrala si zo stola pohár studenej vody, aby zahnala smäd. Položila ho späť a začala sa prechádzať po izbe. Hlavou jej vírilo priveľa otázok. No jedna jej nedala v noci spať. Prečo sa jej nič nestalo? Ako je možné, že jej brat je na pokraji smrti a ona ma pár škrabancov a slabý otras mozgu? Jej milovaný brat, veď nikoho iného na svete už nemá. Matka a otec sa zabili pri autonehode a on sa o ňu celé roky staral. Vždy si rozumeli a veľmi sa milovali. Veď žili len pre seba. Jeden pre druhého. A teraz ho má stratiť? Veď sa mu ani nedokáže pozrieť do tváre, nedokáže sa s ním rozlúčiť. Nie, ona sa s ním nehodlá rozlúčiť. Ona bude stále naivne veriť v Boha a v jeho spravodlivosť a milosrdenstvo. Tak ako im to hovorila mama. Ale ako skončila? Umrela taká mladá. Ona a otec tak zbožňovali život, užívali si ho každý deň. Nebolo fér, že im ho Boh vzal. Stále viac jej do srdca prenikal hnev. Hnev na ľudí, na svet aj na Boha. Podišla k nemu a sadla si na okraj postele. Pozrela sa na neho a po líci jej stekali slzy. Nemôže ju opustiť. Nie teraz. Nie je pripravená na to, aby na svete ostala sama. To sa radšej poberie za ním. Bude s ním žiť v nebeskom raji a budú opäť šťastní. Ako predtým... Odrazu sa prerušované pípanie zmení na jednej súvislý tón a ňou prejde hrôza. Vybehne z izby a na plné hrdlo začne volať doktora. Ten na zavolanie pribehne v doprovode dvoch zdravotných sestier a hovorí niečo čomu ona nerozumie. Obkolesia jej brata a ona si nechce priznať, že by to mal byť koniec. Že by už prestal bojovať. Jedna zo sestier ju doslova vyhodí z izby a ona cez presklené okienko sleduje, čo sa tam deje. Vidí ich utrápené výrazy. Ako sa doktor snaží zachrániť ho, ale nedarí sa mu to. Už sa na to nemôže dívať. Odchádza preč. Pomalým krokom a s pohrebným výrazom na tvári sa vzďaľuje od jediného človeka, ktorého v živote skutočne ľúbila. Už stratila aj to posledné čo mala – vieru. Ako bez duše prechádza ulicami a nevládze už ani plakať. Vyberie z kabelky kľúče a otvorí si dvere od bytu. Hodí na zem tašku aj kabát a zamieri do kúpeľne. Pustí vodu a otvorí malú skrinku. Vyberie z nej prášky na spanie a vysype obsah fľaštičky na práčku. Chvíľu sa s kamenným výrazom pozerá na tabletky a potom si z kuchyni donesie pohár plný vody. Zoberie si do ruky za hrsť tabletiek a bez dlhšieho rozmýšľania ich zapije vodou. Potom sa ponorí do teplej vody a zavrie oči. Čaká na to, čo bude.

Zdravotná sestra mu vymieňa infúziu a hovorí o tom, aké mal šťastie. Taktiež spomína na jeho sestru, ktorá sa z izby od dňa nehody ani nepohla. On ju pozorne počúva, nemôže si predsa nechať ujsť tie dni, ktoré prespal. Ďakuje Bohu, že prežil a že už bude v poriadku. Teší sa na svoju drahú sestru, ktorá by mala každú chvíľu prísť. No s každou minútou, čo sa ona neobjavuje vo dverách nemocničnej izby a v ňom prehlbuje pocit, že sa niečo stalo. Oni dvaja na seba vždy boli nejako napojení. Vedeli keď druhému bolo zle, keď bol nešťastný, alebo naopak, keď by radosť mohol rozdávať. A teraz mal pocit, že jeho sestra je utrápená. Vedel prečo, veď on by sa zosypal, keby sa jej stalo to, čo jemu. Ale nevedel pochopiť, prečo práve teraz nie je s ním. Kam odišla? Prečo tak zrazu zmizla? Zdravotná sestra mu povedala, že odrazu bola preč.  Hrudníkom mu prechádzala ostrá bolesť. V hlave mu hučalo a nemohol poriadne hýbať s ľavou rukou. No ukrutnú bolesť, ktorú nedokázali potlačiť ani tabletky nevnímal. Mal o ňu strach.

Niekto zatrieskal na dvere. Kričal, že nech mu otvorí. Že vraj ju videl vchádzať dnu a ak neotvorí, tak vyrazí dvere. Splietal niečo o tom, že si musia pohovoriť. Že on jej všetko vysvetlí. Že s tým dievčaťom, s ktorým ho videla nič nemal. Keď neodpovedala splnil svoje vyhrážky. Odstúpil od dverí o niekoľko krokov a s veľkým nárazom sa rozleteli. Pošúchal si boľavé plece a vbehol do spálne. Nebola tam. Prehľadal takmer všetky miestnosti v byte až zamieril do kúpeľne. A tam ju uvidel. Ležala vo vode a bola sotva pri vedomí. Oči mala privreté.  Ruky voľne položené na hladine a hlavu zaklonenú. Šťastie, že sa celá nepotopila. Všimol si rozhádzané prášky. Zaklial a vytiahol ju z vane. Vedel, čo musí urobiť. Musí zo seba to svinstvo dostať. Zobral z poličky zubnú kefku a opačným koncom jej ju strčil do krku. Obrátil jej hlavu k zemi a modlil sa aby to pomohlo. Netrvalo dlho a začala zvracať. Rozkašľala sa a nevedela sa poriadne nadýchnuť. Zavolal záchranku.

Bol už večer a ona sa ešte neobjavila. Nedokázal ani zaspať, pretože myslel na to najhoršie. Ako to, že o nej nemá žiadne správy? Nakoniec ho zmohla únava.

Ráno sa prebudil a jeho prvá myšlienka bola venovaná svojej sestre. Doktori by mu určite nezamlčali keby sa jej niečo stalo. To by neurobili. Z premýšľania ho vytrhlo tiché zaklopanie na dvere. Pozval teda návštevu dnu. Keď ju uvidel, odľahlo mu. Usmievala sa na neho a ihneď sa k nemu rozbehla. Hodila sa mu okolo krku a celého ho vybozkávala. Plakala, no boli to slzy šťastia. Nehovorila ani súvisle, ale on vedel, čo chce povedať. Chýbal jej, bála sa o neho, bola na dne. Ale teraz to už bude fajn. Všetko sa na dobré obráti. Vďakabohu.