Otvoril som oči. Prebral sa z bezvedomia. Na dlážke sa trbliece krv. Moja hlava. Všetko okolo má inú farbu ako obyčajne. Bola to riadna pecka do hlavy. Kde nabrala toľko sily? Kurva jedna. Zaslúži si za to dieru do hlavy. Opatrne som vstal a zhrabol pušku. Nevybrala náboje, hlupaňa. Cítil som sa ako po opici. Nie, bolo to horšie. Zahmlievanie pred očami. Podlamovanie kolien. Žiadna sila. Do pekla! Úplne ma omráčila. Musel som sa pridržiavať stien, aby som vôbec prešiel pár krokov. Kde je? Nebol som predsa mimo až tak dlho. Alebo áno? Ešte sa nezotmelo. Mohlo to byť najviac 20 minút. Aj to je veľa. Vyšiel som z domu. Zapadajúce slnko ma na okamih oslepilo. Všetko je proti mne. Ale ja to zvládnem, neboj sa. Chytil som za ruku svoju sedemročnú dcérku. Nechal som sa ňou viesť. Odvliekla ma kamsi za dom. Ukázala prstom smerom k jazeru. Pozrel som sa tam. A uvidel som ju. Ona a jej milenec sa snažili naštartovať čln. Úbožiaci. Nabil som zbraň. Počuli to. Pozreli sa mojím smerom a spanikárili. Pomalými krokmi som sa k nim blížil. Takto sa mi to páčilo. Naháňať im hrôzu bolo úplne skvelé. Cítil som sa celý. Akoby práve toto bol ten chýbajúci kúsok môjho ja. Bolo vzrušujúce mať v rukách ich životy. V tej chvíli som sa cítil ako Boh. Ja som bol poslom ich smrti. A oni mohli len dúfať a modliť sa...ku mne. Ona ma prosila a on sa mi vyhrážal. Geniálna dvojica. Tak kvôli nemu ma opustila? Jasné, mal prachy, ale myslel som si, že ženy chcú mať po svojom boku chlapa a nie sračku. Asi som sa mýlil. Juliette, moja zbožňovaná dcéra stála pri mne. Vedel som, že ona ma nikdy nezradí. Že ona sa mi neotočí chrbtom. A v tomto som mal pravdu. Dokonca práve ona bola tá, ktorá túžila vidieť svoju krkavčiu matku mŕtvu. Ona ma nahovárala. A ja som jej neodolal. Ani som sa vlastne nebránil. Bolo to v záujme nás oboch. Mohol som predpokladať, že Diana na mňa skúsi tie psychologické kecy. Žiť pod jednou strechou s psychologičkou je hotové peklo. Je to dobrá manipulátorka, vždy bolo všetko podľa nej. Vykrikovala mi každú somarinu. A teraz som sa vzoprel. Už nebudem jej otrok. Namieril som zbraň na jej milenca.
„Cédric! Nerob to! Prečo nám chceš ublížiť?“
Prečo im chcem ublížiť? To ona ublížila mne! Ja sa len bránim.
„Cédric, konáš unáhlene. Ja viem, že sa ti stali hrozné veci, ale netrestaj za to nás.“
A koho?! Tie hrozné veci sa diali len kvôli nej a tomu odkundesovi, s ktorým chrápala!
„Cédric, prosím ťa,...“
Odrazu som za sebou začul sirény. Ta suka ma chcela len zdržať! Zavolala fízlov! Ale ja neodídem naprázdno. Ona nevyhrá. Namieril som na jej milenca tak, aby som si bol istý, že ho zabijem. Na hlavu. S hlasným výkrikom Diany ostrá guľka preťala vzduch a razila si cestu Hughovou lebkou. Krásny pocit. Chcel som zabiť aj ju, ale bohužiaľ, jeden z policajtov ma povalil na zem. Opäť sa mi dostal do hlavy neznesiteľný tlak a tlačil mi na viečka.
Zobudil som sa zavretý medzi štyrmi stenami. Všade tu bol zvláštny nemocničný pach. Neznášam to. Nevedel som, kde som. No netrvalo dlho a dovtípil som sa. Zabásli ma. Strčili ma medzi bláznov. Som snaď cvok?!
O chvíľu ma navštívil doktor a niečo hovoril, no ja som ho vôbec nepočúval. Nevedel som sa sústrediť na jeho slová, aj keď som chcel. Hovorila so mnou totiž Juliette. Nehnevala sa na mňa. Dobré dievčatko. Moje dievčatko.
Asi tri dni som len tak sedel v rohu miestnosti, nič nejedol a spoločnosť mi robila dcérka. Humor zdedila po mne. Dosť som sa nasmial.
Prekvapilo ma, keď vo dverách stála Diana, celá odetá v čiernom, a za ňou dvaja doktori. Asi jej robili garde. Sklonila sa ku mne a vravela, že sa nehnevá. Nehnevá sa? Ja som jej zabil milenca a ona sa nehnevá?! Netrpí? Aj Juliette sa zamračila. Chcel som jej spôsobiť bolesť a pritom som jej urobil službu. Zdedila po ňom celý jeho majetok. Suka! Chytil som ju za krk a začal škrtiť. Nezaslúži si žiť. No nebol som v pozícii, keď som mohol mať nad ňou moc. Dvaja chlapi ma ľahko uzemnili. A ešte keď som bol pod sedatívami, tak to bolo ako vziať malému dieťaťu cukrík. Ľútostne sa na mňa pozrela. No ľútosť bola len zásterka, v skutočnosti to bola škodoradosť. Natoľko dobre ju poznám.
Poslednýkrát mu venovala krátky pohľad a vyšla z miestnosti.
„Doktorka Hallysová,“ oslovil ju postarší černošský doktor, „chcel by som vám vyjadriť úprimnú sústrasť.“
Smutne prikývla hlavou a podala mu ruku. On jej ju priateľsky stisol.
„Je to šialenec. Vymyslel si vlastný svet a v ňom žije. Stále si myslí, že ste jeho bývalá žena.“ Neodpovedala. Pozrel sa na neho cez úzke okno na dverách.
„Tragédia, to s vaším manželom. Len nerozumiem, prečo k nemu máte taký milosrdný postoj, keď on stojí za vašou stratou.“
Čiernou rukavicou sa dotkla dverí a pozrela sa cez okienko. „Ja zase stojím za jeho stratou, doktor Stevenson,“ odvetila a na jeho nechápavý pohľad pokračovala. „Veď viete, že pred pár rokmi som mala autonehodu. Zrazila som malé dievčatko. Neodsúdili ma, pretože to nebola moja vina. No napriek tomu som si to neodpustila. To dievčatko bola Juliette Raudrigezová.“
Komentáre
FU
najviac...